Do sály vošli medzi
poslednými, no väčšine hostí to ani trochu neprekážalo. A to málo ľudí,
ktorí im venovali nespokojný pohľad, boli jej rodinou. To, že sa to jej otcovi
nepáčilo jej bolo jedno, no trochu ju mrzelo, že jej podobný pohľad venovala aj
mama, ktorej dôvod svojho meškania jasne vysvetlila, keď jej pred hodinou
volala, aby o tom informovala starú mamu a otca. Stará dáma sa na ňu
síce tiež pozerala trochu vyčítavo, no v jej tvári sa to ani trochu
nezračilo.
„Prepáčte, že meškáme,“
povedala, keď prišla k svojej rodine.
„Vybavila si ten telefonát?“
opýtal sa jej otec chladne, pričom svoj pohľad zabodol ani nie do nej, ale do
jej partnera, ktorý mlčky stál vedľa nej.
„Áno, všetko je
v poriadku,“ odvetila a trochu tesnejšie sa primkla k mužovi
vedľa seba, čím chcela dať jasne najavo, že o žiadne poznámky – ani
nepriame – nestojí. Bola nadmieru šťastná, že jej pozvanie vôbec prijal. Takto
bola pokojnejšia, pretože jej nikoho nemohli vnucovať.
„Rád ťa vidím, Andrej!“
Pristúpil k nim Nikola spolu s Riou, ktorých si Ina najskôr ani len
nevšimla, keďže stáli trochu obďaleč v nejakej inej skupinke.
Sledovala, ako si muži
potriasli rukou, potom sa obrátila k rodičom. „Stará mama, otec, mama,“
oslovila ich, „toto je Andrej. Andrej, toto je moja rodina.“ Kývla rukou
k ostatným, čo bolo trochu neslušné, ale bolo jej to jedno. Výčitky za to,
že mešká kvôli práci, sú tiež neslušné. Nemohla predsa za to, že jej práve dnes
večer musel zavolať zahraničný klient.
„Rád vás spoznávam.“ Usmial
sa na nich Andrej, vzápätí k nemu Inina stará mama natiahla ruku.
„Rada vás spoznávam, mladý
muž,“ povedala a potriasla jeho rukou.
To Inu trochu upokojilo
a potešilo. Jej stará mama väčšinou nerobila prvý krok, jedine, ak sa jej
dotyčný zapáčil. Inak prvenstvo zanechávala svojmu synovi či neveste. Kútikom
oka zachytila, ako sa jej brat usmial. Obrátila k nemu hlavu a tiež
sa usmiala. Bolo fajn vedieť, že jej starej mame sa Andrej páči a očividne
to neušlo ani Nikolovi.
„No dobre, a kedy
začneme?“ spýtal sa nakoniec Nikola, čím ich vyrušil a rozohnal tým
rozpačitú atmosféru, ktorá medzi nimi vznikla, keď sa ich stará mama
a mama začali rozprávať s Andrejom. Vlastne sa ho len vypytovali
a on sa očividne s menšími ťažkosťami snažil odpovedať. Jedine ich
otec mlčal, čo však nikomu neprekážalo, pretože zjavne nemal najlepšiu náladu.
Ešte stále sa totiž nedokázal zmieriť s tým, že mu Ina odporuje ohľadom
témy dohodnutého sobáša a robí všetko preto, aby mu znemožnila akýkoľvek
krok týkajúci sa tejto veci.
„Čakali sme len na
Inu,“ odvetila mu mama a pozrela sa na svoju dcéru.
„Už som tu, tak na čo
čakáme?“ opýtala sa, pustila pažu svojho partnera a následne sa vybrala
k malému pódiu na konci miestnosti.
Ina cítila prítomnosť otca za
sebou, no neobrátila sa k nemu. Vyšla na pódium a postavila sa trochu
bokom, kým jej otec podišiel k rečníckemu pultu a hostí poprosil
o pozornosť.
Ona zatiaľ sledovala, ako sa
hostia usadili pri svojich stoloch. Jej pohľad dlho spočinul na Andrejovi,
ktorý sa posadil vedľa Rie, potom zrak presunula k svojmu bratovi. Ten sa
usmieval tak spokojne, až sa na neho začínala hnevať.
Až teraz jej úplne došlo, že
on sa týmto oslobodí od svojich povinností a všetko padne na jej plecia.
Iste, vedela to aj predtým, no váhu
pocítila až v tejto chvíli. Mala pocit, že ju stále viac a viac tlačí
do zeme, a kým si ju otec zavolal k sebe, myslela si, že sa
z miesta nebude vedieť pohnúť.
Napriek tomu sa na vlastné
veľké prekvapenie, pohla úplne v pohode a dokonca z nej ťažoba
opadla vo chvíli, keď zastala za pultom, aby povedala zopár slov aj ona.
Príhovor mala už dávno pripravený a celý sa ho naučila naspamäť, ale
papier, ktorý ležal na pulte sa jej práve v tej chvíli zišiel. I keď
vedela úplne presne, čo má ako nasledovné povedať, ten jemný pocit istoty,
ktorý papier s príhovorom poskytoval, jej dodával sebavedomie, ktoré sa
v tej chvíli trochu otriasalo. Predsa len bola práve oficiálne vymenovaná za riaditeľa ich firmy.
Slová jej kĺzali z úst,
ani nevnímala ako, až sa nakoniec ozval potlesk a ona mohla pódium
opustiť. Cestou k stolu, kde sedela s ostatnými členmi svojej rodiny,
jej stihlo aspoň desať ľudí zagratulovať a popriať jej všetko dobré,
a kým sa dostala k svojej stoličke, znova na ňu doľahla nervozita,
ktorú cítila už keď vystupovala na pódium – aj keď nie v takom veľkom rozsahu.
Vydýchla si, keď si sadla
a automaticky sa natiahla za pohárom so šampanským, ktoré tam na ňu
čakalo. Všetci ostatní si už pripili, len ona nemohla. Teraz však mala
v pláne to vynahradiť a celý pohár bez ostychu vypila na jeden dych.
„Až tak sa ponáhľať nemusíš,“
podpichol ju brat veselými iskričkami v očiach, ktoré ju rozhodne
netešili, ale odpustila mu, pretože práve v tej chvíli mala vcelku
veľkodušnú náladu.
„Gratulujem ti Ina,“
prehovorila Ria a usmiala sa na ňu.
Ina jej úsmev opätovala.
„Ďakujem, aj keď stále si nie som istá, či by som mala preto skutočne ďakovať,“
odvetila a zachmúrila sa na Nikolu.
Ten sa na krátku chvíľu
zatváril prekvapene, potom sa však povzbudzujúco usmial. „Však ty to zvládneš.“
„O tom niet pochýb,“
vyhlásila hravým tónom a ohrnula nos.
Áno, ona to zvládne,
o tom skutočne nepochybovala. Jej neistotu spôsobovalo len to, že to celé
bolo ešte príliš čerstvé. Rovnaká vec sa jej stala, keď nastúpila do firmy ako
zástupca svojho otca. Ešte si na to spomínala, preto vedela, že rovnako, ako
vtedy pominula počiatočná nervozita, pominie aj teraz. Len potrebovala trochu
času, kým sa dostane do svojej novej roli.
Po tom, čo ju otec vymenoval,
oslava sa rozbehla na plné obrátky. Navečerali sa, potom všetci mohli ísť
svojou cestou. Ľudia sa začali zhlukovať, v sále sa rozliehala okrem hudby
aj vrava. Niektorí sa rozhodli zatancovať si na malom parkete, ktorý sa
nachádzal pred pódiom. Iní si naďalej pochutnávali na zákuskoch, či popíjali
svoje nápoje. Videla, že zopár hostí sa presunulo k baru v kúte sály,
boli to tí najvyberavejší zo všetkých hostí a svoje nápoje si najradšej
vyberali sami. Ina tak trochu ľutovala barmana, ktorý ich obsluhoval, aj keď sa
jej nezdalo, že by s tým mal nejaký problém. Bol síce mladučký
a človek by od neho neočakával, že bude vedieť vyhovieť požiadavkám tých
ľudí, no na jeho tvári sedel vážny výraz, jeho pohyby boli presné
a rýchle, keď si bral fľaše a nalieval rôzne nápoje, buď do pohárov,
či šejkra, v ktorom ich zmiešal.
Ina ho počas rozhovoru
s vedúcimi oddelenia, hodnú chvíľu sledovala a väčšina rozhovoru jej
jednoducho ušla. Odtiahli ju od Andreja práve vo chvíli, keď sa s ním,
svojím bratom a Riou začali rozprávať a to ju najskôr pekne
napaprčilo, no už sa stihla upokojiť. Videla, že Andrej sa rozpráva
s Nikolom, kým k Rii podišla stará dáma so svojou nevestou.
O ňu, či svojho brata si nerobila starosti, no neľúbilo sa jej, že musela
Andreja nechať samého. Najradšej by bola celý čas s ním, pretože nepatril k jej robote, kým všetci
ostatní áno. Radšej by sa s nimi bavila čo najmenej, aj keď to bola
firemná oslava. I tak jej nevedeli povedať nič nové, už len preto, lebo
neustále rozprávali o práci. Ina bola jednak dobre informovaná a jednak
na oslave nemala najmenšiu náladu pracovať, či riešiť pracovné záležitosti. Už
ju dosť znechutil len nešťastný hovor, kvôli ktorému meškali, aj keď nebol ani
trochu taký dôležitý, aby to musela riešiť práve v tej chvíli. No klienta
odmietnuť nemohla, a tak na výber nemala. Musela pred odchodom veci vybaviť.
„Ospravedlňte ma, prosím,“
povedala nakoniec s čo najospravedlňujúcejším úsmevom a skupinku
opustila. Rýchlymi krokmi prišla k Andrejovi a rovno ho vzala pod
pazuchu. Cítila, ako na krátku chvíľu stuhol, no vzápätí sa znova uvoľnil
a venoval jej malý úsmev. Ten mu opätovala, a pobavený pohľad svojho
brata, videla len kútikom oka, aj to len dovtedy, kým sa jednoducho neotočil
a neodišiel. Bola rada, že mu to nemusela povedať.
„Je tu strašne dusno, nešiel
by si so mnou na chvíľu von?“ spýtala sa svojho partnera, ktorý od nej pohľad
celý čas neodtrhol.
„Prečo nie?“
„Tak poď.“ Potiahla ho
k dverám, ktoré viedli do vstupnej haly. Prešli cez ňu a nenápadnými,
bočnými dverami vyšli do malej, živým plotom ohraničenej záhradky. Okrem krov
tvoriacich živý plot tam bola len kamenná lavička, na ktorú teraz dopadali
mesačné lúče.
Ina k nej hneď podišla
a sadla si. Nohy ju boleli v nových topánkach, ktoré si kúpila práve
na tento večierok. Toto svoje rozhodnutie obanovala už vo chvíli, keď stála na
pódiu. Topánky jej drali päty a lakovaná, biela koža sa jej vnárala do
priehlavku. V momente, ako sedela, ich zo seba skopla a nohy položila
na stále teplý trávnik. Stebielka sa jej dostali medzi prsty a to ju
šteklilo, ale napriek tomu si ten pocit úľavy neskutočne užívala.
„Už som si myslela, že tie
topánky zo seba zhodím ešte v tej sále,“ povedala, keď jej pohľad padol na
Andreja, ktorý stál kúsok pred ňou a pobavene sa na ňu pozeral.
„Nemyslím si, že by to
niekomu nejako zvlášť prekážalo,“ odvetil s úsmevom.
„Ľudia sú všelijakí, nestojím
o to, aby papuľovali nad takouto banalitou,“ vzdychla si a mykla
plecami. „Prečo si vlastne nesadneš?“ spýtala sa po chvíli a trochu
nechápavo sa pozrela na svojho partnera, ktorý sa ani nepohol.
„Mám odtiaľto pekný výhľad,“
vyhlásil s úškrnom, načo sa Ina strhla a automaticky sa pozerala na
seba s obavou, že jej šaty odhaľujú viac než by mali. Nie, že by boli
práve najcudnejšie, no tentoraz si naschvál vybrala šaty, ktoré odhaľujú len
minimum. Nemohla predsa hneď v prvý večer získať reputáciu nejakej
exhibicionistky. Hoci ak mala pravdu povedať mala rada vyzývavejšie šaty, lenže
toto bol predsa len dôležitý večer
v jej kariére, preto sa uskromnila a len veľmi nerada zhltla fakt, že
ešte aj Ria si obliekla vyzývavejšie šaty než ona.
„Šaty máš v poriadku,
neboj sa,“ ozval sa znova Andrej, no tentoraz sa už neuškŕňal. Na tvári mu
sedel akýsi pre ňu nečitateľný výraz, ktorý jej však spôsobil motýliky
v bruchu. To, čo videla, sa jej páčilo, aj keď nevedela čo také príjemné
jej na tom pripadalo.
Andrej spravil jej smerom
krok, čím sa dostal ešte o maličký kúsok bližšie k nej. Ina musela
zakloniť hlavu, aby sa mu aj naďalej mohla dívať do tváre.
Pery sa jej mimovoľne
roztiahli do úsmevu, no vzápätí sa zachmúrila a paže si prekrížila na
prsiach. V očiach mu na okamih zazrela túžbu, ktorá však v zlomku
sekundy zmizla, akoby sa ju snažil úplne zmazať. Napriek tomu akoby jej stopa
zostala v jeho výraze, no zmiešaná s niečím iným. Chvíľu jej trvalo,
kým prišla na to, že to, čo vidí je neha a to poznanie spôsobilo, že jej
poskočilo srdce.
Zrazu si akosi nedokázala
spomenúť na to, či sa na ňu niekedy niekto takto díval, a tak sa rozhodla,
že nie. Toto rozhodnutie spravila už len preto, lebo sa jej nad tým nechcelo
uvažovať. Chcela tieto okamihy prežívať naplno, bez toho, aby sa jej myšlienky
vracali k minulosti a jej mozog musel riešiť nepodstatné veci.
To, čo bolo práve
v tejto chvíli podstatné totiž bolo to, že stál tak blízko nej a ona
tak veľmi chcela, aby sa k nej zohol a pobozkal ju. Lenže Andrej jej
do hlavy vidieť nemohol a ona si to, aj keď s nechuťou, veľmi jasne uvedomovala.
Natiahla preto ruky k nemu a chytila ho za lem saka. Zachytila, ako
sa na ňu prekvapene pozrel, ale neodporoval, keď si ho pritiahla bližšie. Zohol
sa a jeho tvár sa dostala bližšie k tej jej. Zadívala sa priamo do jeho
očí a trochu zvraštila obočie, keď jej venoval pobavený pohľad.
„Tvárme sa, že som nikdy
nepostrehla, že máš o mňa záujem a nikdy som nič také nepovedala, čo
teraz poviem, ale... Pobozkáš ma už konečne?“
Sledovala, ako Andrej
premáhal smiech, ktorý sa mu dral z hrdla, no ktorý sa mu napokon podarilo
udusiť natoľko, že mu spomedzi pier uniklo len krátke uchechtnutie.
„Som rád, že to bolo také
okaté,“ poznamenal, potom bez jediného ďalšieho slova, opatrne vzal jej tvár do
dlaní a jemne ju pobozkal.
Vo chvíli, keď na svojich
perách pocítila tie jeho, sa úplne stratila v momente. Na ničom jej
nezáležalo a nič neriešila, aj keď jej len sekundu predtým mozog zaplnili
rôzne otázky. Lenže na odpovediach už nezáležalo. Bolo jej jedno, prečo bol
Andrej spokojný s tým, že jeho záujem bol okatý a bolo jej úplne fuk
aj to čo také zaujímavé na nej videl, keď radšej zostal stáť pred ňou
a odtiaľ ju sledoval.
Prstami sa viac zakvačila do
látky jeho saka a trochu viac si ho k sebe pritiahla. Nevedela, ako
sa to celé skončí a či sa vôbec týmto bozkom niečo začne, ale ani náhodou
nechcela, aby sa táto chvíľa skončila. Ešte
nie.
Ria s úsmevom zaklapla
svoj notebook a spokojne sa zadívala na Nikolu rozvaľujúceho sa na jej
posteli. Ten sa na ňu zamyslene pozeral s obočiami trochu zvraštenými,
akoby niečomu celkom nerozumel.
„Deje sa niečo?“ opýtala sa
Ria, keď sa presunula zo stoličky na kraj postele.
„Ak skutočne chceš mať
vlastné podnikanie, tak prečo nezačneš rovno teraz?“ spýtal sa, pričom ju
chytil za zápästie a potiahol trochu bližšie k sebe.
Ria sa nevzpierala, šuchla sa
k nemu bližšie, ale ešte predtým, než by sa usalašila, odvetila: „Pretože
si to chcem ešte premyslieť. Zvážiť to a možno... možno napokon názor
zmením. Nechcem neskôr ľutovať, že som sa do toho pustila. Radšej tomu ešte dám
čas. Okrem toho, začať podnikať nie je len tak a ty to vieš tiež.“
Venovala mu veľavýznamný pohľad, nad ktorým on iba prevrátil očami a bez
slova sledoval, ako sa usadila medzi jeho stehnami a chrbtom sa oprela
o jeho hruď. Už to preberali aj predtým a Ria si bola istá, že Nikola
veľmi dobre vie na čo naráža. Jeho pomoc síce neodmietala, ale toto bolo niečo,
čo chcela začať sama... alebo aspoň z väčšej časti. Za to, že na to nič
nepovedal mu bola vďačná, aj keď vedela, že jej celkom nerozumie a možno
jej dokonca takýto prístup ani neodobruje. Napriek tomu bola spokojná, pretože
mala pocit, že svoj život znova má vo svojich rukách, hoci ho do rúk muža,
ktorý ju teraz už objímal okolo pliec bez výhrad vložila celý.
„Tak dobre a čo so
svadbou? K tej si sa nevyjadrila skoro vôbec. Mala si len vágnu poznámku
o budúcom roku,“ ozval sa po pár minútach ticha, ktoré si Ria nadmieru
užívala. Mala rada, ak sa rozprávali, smiali sa, či robili hlúposti, no
milovala aj chvíle, keď boli obaja ticho a jednoducho si iba užívali
prítomnosť toho druhého.
Ria potichu zahmkala. Naozaj
nemala žiadnu konkrétnu predstavu o svadbe, hoci tá by mala byť zrejme na
jednej z najprednejších priečok. A aj keď Nikolu skutočne ľúbila, na
svadbu sa ešte akosi nemala. Už i tak na to šli zhurta, možno by bolo
dobré trochu pribrzdiť, aby nechali veciam voľnejší priechod. „Ak mám byť
úprimná,“ začala napokon trochu váhavo, „som rada, že sme sa zasnúbili
a na život s tebou sa skutočne teším, no zatiaľ... tak trochu
súhlasím s tvojou starou mamou. Máme čas. Máš iný názor?“
„Mám možno iný prístup
k sobášu než ty, ale kým ťa mám pri sebe je mi v podstate jedno, či
o našom vzťahu máme nejaké potvrdenie, alebo nie,“ odvetil po niekoľkých
sekundách ticha, o ktorých si Ria ani len nestihla nič pomyslieť, kým
prišla odpoveď na jej otázku. A tá odpoveď ju upokojila, pretože si tak
trochu začínala robiť starosti ohľadom celej tejto témy. Napokon mohlo to byť
niečo, čo by im do doteraz vcelku harmonického vzťahu vnieslo napätie
a neporozumenie. A to ona nechcela.
„Ďakujem ti,“ šepla
a vezmúc si jednu jeho ruku spojenú pred jej hruďou do tej svojej, na ňu
vtisla pusu.
„Nerozumiem síce prečo mi
ďakuješ, ale rozhodne je to niečo, za čo by si mi ďakovať nemusela
a vlastne ani nemala. Nič ďakovania hodné som predsa nespravil.“
Ria mu protirečiť nechcela,
ale podľa nej toho bolo viac než dosť, za čo mu mohla ďakovať. Medzi inými aj
za to, že bol taký, aký bol – aj s vlastnosťami, ktoré možno neboli až také
lichotivé. Napokon, zato ho ľúbila najviac. Bol ohľaduplný a láskavý.
Staral sa ňu, ale neobmedzoval ju. Stál pri nej, no nechal ju, aby na všetko
našla riešenie ona sama, počkal, kým sa na neho s prosbou o pomoc
obrátila ona. A hoci tu stále boli veci, ktoré neodobrovala, akým bol
napríklad spôsob ventilácie jeho frustrácie a stresu, či zvyk nepovedať
jej o svojich starostiach, či to, že pod veľkým tlakom mal tendenciu sa
jednoducho uzavrieť, videla, že sa snažil tieto svoje nedostatky premôcť
najviac ako sa len dalo.
„Ľúbiš ma?“ položila nakoniec
otázku, ktorá bola celkom zbytočná, no akosi si neuvedomila, že sa v nej
formuje a vykĺzla z jej úst predtým, než by tomu stačila zabrániť.
Pocítila, že sa Nikola za ňou
trochu zamrvil, následne ju objal trochu silnejšie a bradu si oprel
o vrch jej hlavy. „Najviac na svete,“ vydýchol, čo jej vyčarilo maličký
úsmev na perách. Nepochybovala, že jeho odpoveď bude znieť nejako takto.
O jeho citoch nemala prečo pochybovať a otázka, ktorá sa jej nebadane
vyšmykla z úst nebola úplne dobre sformulovaná. Ona bola zvedavá na to, prečo ju ľúbi. Mohol mať toľko iných
žien – áno, pomyslela si na to aj napriek tomu, že sa jej tá myšlienka ani
trochu nepáčila – a mnohé z nich by celkom iste boli oveľa vhodnejšie kandidátky než ona. A vlastne prečo ju ľúbil toľko rokov.
Akosi nechápala, prečo city, ktoré k nej kedysi prechovával a sotva
sa stihli rozvinúť, predsa pretrvali tak dlho, aj napriek tej vzdialenosti,
ktorá medzi nimi bola.
„Ja viem,“ šepla
a trochu sa v jeho náručí obrátila, aby sa na neho mohla zadívať.
„Prepáč, bola to hlúpa otázka. Ale mohol by si mi prezradiť, prečo.“
Nikola sa očividne nad jej
otázkou trochu zarazil. Na krátky moment spýtavo nadvihol obočie, potom si však
povzdychol a odvetil: „Pretože si to ty.“
Ria sa zachmúrila nad touto
odpoveďou. Zovrela pery a nespokojne skrčila nos, čo Nikola zachytil
a pousmial sa nad tým. Pohladil ju po líci, potom ju znova obrátil do
pôvodnej polohy a oprel si ju o hruď.
„Dobre teda, tak počúvaj. Už
som ti porozprával, čo si pre mňa znamenala v škole. Bola si pre mňa ako
taký učiteľ, i keď si sa o to nesnažila. Bola si len jednoducho sama
sebou, ale mne to poskytlo akési nové
základy toho, ako by medziľudské vzťahy mali fungovať. Nuž, to sa ani časom
nezmenilo, hoci teraz už pre mňa znamenáš oveľa viac. Možno som si kedysi
myslel, že to, čo som k tebe cítil, bola skutočná láska, ale nebolo to
celkom tak, bol to totiž iba slabý odvar lásky. Možno zaľúbenosť by bolo vhodnejšie pomenovanie, či náklonnosť. Sám neviem. Skutočne a úprimne som sa do teba
zaľúbil, až po tom, čo som sa vrátil a znova nadviazal kontakt
s tebou. Neviem ti povedať čo presne to spôsobilo a na tom ani len
nezáleží, pretože jedno viem úplne naisto – budem stáť pri tebe nech sa deje čo
sa chce. Nezáleží mi na tom, že sa nezhodneme na niečom, pretože som ochotný
kompromis hľadať až do svojho posledného výdychu. Je mi jedno, že máš zlý deň
a nie si ani trochu milá a je mi úplne ukradnuté, ak sa proti tebe
postaví rovno celý svet, ja tak nespravím. Budem sa vždy snažiť tvoj zlý deň
premeniť na dobrý a budem za teba bojovať, aj keby som mal ísť proti
celému ľudstvu. Možno tieto slová znejú iba ako plané sľuby, ale skutočne to
takto cítim a som rozhodnutý tak aj spraviť. Si to predsa ty. Žena, ktorú ľúbim pre to, kým je,
takú aká je. Môžeš byť to najprítulnejšie stvorenie na celom svete, či tá
najväčšia beštia v celom vesmíre, stále to budeš ty, ktorej patrí moje
srdce. Hm, neviem, či toto vysvetlenie uspokojilo tvoju zvedavosť, ale obávam
sa, že ti nikdy nebudem vedieť povedať jeden konkrétny dôvod prečo ťa milujem. Je to jednoducho tak,
pretože sa jedná o teba. Netuším, kedy som ti svoje srdce dal celé, ale
stalo sa a celý svoj život ti pokojne vložím do rúk, aj keby si sa
rozhodla zničiť ma, prijal by som od teba aj to, ak by to znamenalo, že budeš
šťastná a spokojná.“
Ria sa trochu zamrvila, keď
Nikola zmĺkol a snažila sa nenápadne utrieť si tých pár sĺz, ktoré sa jej
vyšmykli z očí. Nechcela atmosféru ničiť tým, že by sa rozplakala
a spôsobila tým napätie, keď medzi nimi práve vládla taká pohoda
a dôvera. Nikolove slová ju však dojali a preto tých pár maličkých
sĺz nedokázala udržať na uzde. Bola rada, že skončil s rozprávaním,
pretože viac by zrejme nevydržala. Jeho slová zneli až moc úprimne a celý jeho monológ bol tak precítene povedaný, až
mala pocit, že všetky jeho slová sa jej zarývajú hlboko do srdca. Nie, ona
nemohla ani na zlomok sekundy považovať jeho slová za plané sľuby, na to boli
príliš úprimne vyslovené.
„To znelo ako svadobný sľub,“
zamrmlala nakoniec a do hlasu sa snažila dostať trochu pobavenia.
„Pokojne ti ho napíšem
a znova odrecitujem na svadbe,“ odvetil so smiechom, hrajúc sa s jej
vlasmi.
„Ako sa vlastne podarilo tie
tvoje nežné city udržať tak dlho pri živote, keď sme sa toľko rokov ani nevideli?“
opýtala sa, aj keď jej už na odpovedi nezáležalo. Bolo to preč, bolo to dávno,
no napriek tomu bola zvedavá.
„Záhada,“ vyhlásil Nikola
a cítila, ako pokrčil plecami. „Popravde som si zo začiatku aj sám myslel,
že sa rozplynú. Napokon, často tak býva, ale očividne si v mojej mysli
zaberala oveľa viac miesta, než som si myslel a to nedovolilo, aby som na
teba len tak zabudol.“
„Ale mal si aj iné ženy,“
skonštatovala, snažiac sa neznieť vyčítavo. Naozaj mu to nevyčítala, ale občas
nevedela svoj tón kontrolovať, hlavne ak sa jednalo o túto tému. Radšej sa
jej vyhýbala, ale teraz ju predsa len znova načala, i keď nevedela, čo od
toho celého očakáva. Viac uisťovania o citoch, ktoré k nej Nikola
prechováva, nepotrebovala, no napriek tomu neodolala a rypla si.
„Ej, už som povedal, že si
pre mňa jediná a žiadnu inú nechcem a nikdy som ani nechcel,“ odvetil
trochu nasrdene, čo Riu prinútilo otočiť sa tak, aby sa na neho mohla pozrieť.
Mračil sa na ňu, no v jeho očiach hnev nebadala. „Poviem poslednýkrát, prečo
to tak bolo, aj pre mňa je nepríjemné, keď to vyťahuješ a nie kvôli tomu,
že tebe to spôsobuje bolesť, alebo že mám pocit, že mi neveríš, ak vravím, že
ľúbim iba teba, ale preto, lebo to neboli práve šťastné chvíle pre mňa. Stále som ťa mal na mysli. Aj keď som
bol s hocijakou inou ženou. Neustále
si tam kdesi v mojej hlave a srdci bola. Spôsobovalo mi to naozaj
problémy. Ktoré dievča už len má rado, ak ju jej priateľ nenazve správnym
menom, či mu nevenuje dosť pozornosti, pretože sa práve zamýšľa čo robí tá,
ktorú nechal vo svojej rodnej krajine? V tom čase si pre mňa bola skôr prekliatím než požehnaním,“
vyhlásil a uškrnul sa.
Ria ospravedlňujúco sklopila
zrak. Naozaj nemala tú tému načínať. Už dávno pochopila, že mu v tom
období zrejme spôsobovala bolesť, no toto jej nikdy nenapadlo a musela uznať,
že sama by bola úplne vykoľajená a celkom iste aj nemálo zúrivá, keby ju
nazval iným menom. Ešte aj pomyslenie na takéto čosi jej bolo nepríjemné.
„Už je to ale preč
a nech to už bolo akokoľvek v minulosti, nikdy viac to tak nebude.
Bolo to tak, lebo sám som sa ťa snažil vytesniť zo svojej mysle a srdca,
no ako si už iste zistila, moja námaha bola zbytočná, a tak som to napokon
vzdal. Teraz ťa mám pri sebe a bol by som ochotný zniesť ti aj hviezdy
z oblohy za to, že si sa rozhodla byť so mnou,“ povedal, položiac jej dlaň
na líce.
Ria zdvihla svoj zrak
a pozrela sa na neho. Stále ľutovala, že s tou témou začala, no teraz
sa jej znova tlačili slzy do očí. Bola nejaká rozcitlivená, aj keď tomu sama
nerozumela.
„Si pre mňa jediná. Vždy si
bola a vždy aj budeš, pochopené?“ spýtal sa s malým úškrnom na tvári
a ona krátko prikývla. „To som rád a teraz... čo budeme robiť?
V poslednej dobe sme sa videli tak málo, až by sa to malo trestať.“
S tým súhlasila. Naozaj
málo sa stretávali. Nikola stále pracoval na svojich projektoch, kvôli čomu
často bol aj mimo mesta a ona sama tiež robila viac než predtým, pretože
im majiteľka náhle ochorela a Ria musela niektoré jej zmeny zobrať, kým za
seba nenašla vhodnú náhradu. „Hm, neviem. Do mesta prišiel cirkus, mohli by sme
tam zájsť. Už dávno som v žiadnom nebola,“ navrhla, pričom sa na neho
spýtavo pozrela.
„S tebou aj na kraj sveta,
Darya,“ vyhlásil pobavene, načo sa ona trochu zamračila.
„Prečo mi furt hovoríš
’Darya‘, aj keď mi tak v živote ostatní povedali možno tak desaťkrát
dokopy? Nikto ma tak nevolá, dokonca ani rodičia mi tak nikdy nepovedali. Ani
učitelia v škole a ani zamestnávatelia. Jedine ty mi tak furt hovoríš,“ vychrlila možno trochu vyčítavejšie než by
bolo vhodné. Ale naozaj mu nerozumela. Dokonca ani ona sama nebola na svoje
meno zvyknutá, pretože všetci ju oslovovali iba ako ’Ria‘. Bolo jej preto divné
počuť svoje celé meno práve z úst muža, ktorého ľúbila,
a s ktorým bola pripravená zviazať svoj život. Dokonca jej to
pripadalo aj trochu nahnevané, či útočné, čo však pripisovala skôr faktu,
že na svoje vlastné meno nebola zvyknutá – čo bolo dosť smutné, ak si to tak
zobrala, ale nemohla za to.
Jej tón však Nikolu očividne
ani trochu nezaskočil, pretože sa len usmial a objal ju. „Práve preto, že
ti tak nikto nehovorí. A okrem toho, páči sa mi tvoje meno,“ odvetil,
pričom jej na čelo vtisol pusu.
Ria sa na krátku chvíľu
zarazila, potom sa jej pery roztiahli do malého úsmevu. Keď sa tak nad tým
zamyslela, tak sa jej to zrazu aj zapáčilo. Nikto iný jej tak nehovoril, jedine on. Nevedela, čím to bolo, ale
zrazu ani len nechcela, aby ju nazval inak. Z jeho úst by ’Ria‘ znela
tuctovo a zrazu mala pocit, že by tým mohol zmiznúť medzi ostatnými. A to nechcela. Chcela, aby bol pre ňu
výnimočný, aj vďaka tomuto.
„Nikdy v živote ma
nenazvi ’Ria‘,“ vyhlásila nakoniec vážne a on sa krátko zasmial.
„Nikdy som to ani nemal
v pláne. Nesľubujem však, že ti časom nezačnem hovoriť inak.“
„To mi vadiť ani najmenej
nebude,“ odvetila a lícom sa oprela o jeho hruď. „Máme ešte trochu
času, kým vyrazíme na rande, čo dovtedy?“ spýtala sa, i keď nemala ani
najmenšiu chuť sa pohnúť. Práve teraz jej bolo až moc dobre na to, aby sa vôbec
pohla.
A zrejme na tom bol
rovnako aj Nikola, pretože sa len trochu pomrvil a začal ju hladiť po
chrbte, keď povedal: „Uvidíme.“
0 komentárov:
Zverejnenie komentára