Cena šťastia (epilóg)

    Epilóg

 

O tri roky neskôr

 

„Nemôžem uveriť, že sa to stalo zase mne!“ vyhŕkla Ina trochu zúfalým hlasom a rozhodila rukami. V jednej držala maličký záber z ultrazvuku, ktorý však od nej napokon zobral jej brat. „Prečo sa to nemohlo konečne stať aj vám?“ opýtala sa podráždene a Nikolu prebodla pohľadom.

Na jeho tvári sa objavil úsmev, no zrak od záberu neodtrhával. Skúmavo ho premeriaval pohľadom, až ho napokon upriamil na ňu.

„A čo tu vlastne mám vidieť?“ opýtal sa a trochu zmätene hodil očkom k záberu.

Ina sa zachmúrila. „Radšej mi to vráť.“ Nastavila svoju ruku dlaňou nahor a čakala, kým jej záber brat vrátil. „Tu,“ zamumlala napokon ukazujúc na obraz.

„Aha,“ zareagoval nakoniec a uškrnul sa. „Nuž, mala si si dávať väčší pozor.“

„Aký si len premúdrelý,“ zafrflala s ironickým úškrnom na tvári.

Nikola prevrátil očami a oprel sa o operadlo kresla. „Nerob z toho takú drámu. Tentoraz máš milujúceho manžela, čo je na tom také strašné, čakať s ním dieťa?“

„A to sa pýta ten, čo je skoro tri roky zasnúbený a dieťa nemá, ešteže už aspoň dátum svadby máte stanovený,“ poznamenala Ina stále trochu otrávene, ale predsa len už trochu pokojnejšie. Svojho brata si pozorne premerala a zrazu vážne začínala uvažovať nad tým, či dieťa nechcú, alebo sa im nedarí. Napokon v jej očiach bolo priam nemožné, aby sa sem-tam nešmykla akási chybička do ochrany. Veď u nej sa to stalo už druhýkrát, a popravde nebola z toho o nič šťastnejšia než v tom prvom prípade. Jednak jej to pripomenulo minulosť, ktorú síce obchádzať nemienila a rovnako na ňu nechcela ani zabudnúť, ale príliš rada si ju tiež nepripomínala. Jediné, čo ju teraz trochu viac upokojovalo bolo to, že mala vedľa seba Andreja, svojho manžela. Boli síce manželia len rok, ale predsa len jej to poskytovalo akúsi istotu. Tentoraz bola rozhodne pokojnejšia, aj keď prvotný šok u nej znova vyvolal správanie veľmi podobné tomu spred troch rokov. Pochytilo ju nenormálne zúfalstvo a v jej mysli sa razom vynorilo tisíc rôznych scenárov a snáď milión ťažkostí, prekážok a problémov, ktoré môžu nastať. Presne ako vtedy, hoci sa vtedy snažila aspoň tváriť pokojne a vyrovnane.

S pohľadom upretým na brata sa už-už chcela opýtať, či nemajú náhodou nejaký problém, keď ju predbehol.

„Vôbec nemusíš začínať. Všetko je v poriadku,“ povedal, potom sa radšej znova vrátil k tomu, s čím za ním prišla. „Chápem, že si vtedy prišla najskôr za mnou, ale nerozumiem tomu, prečo ťa tu mám zase s rovnakou správou, keď máš manžela,“ vyhlásil, pričom jej venoval trochu vyčítavý pohľad.

Ina sa zachmúrila. Jeho poznámka bola... opodstatnená. Problém však bol v tom, že sama netušila, prečo prišla najprv za ním. Možno za to mohol fakt, že Andrej bol v práci a doma tým pádom nikto nebol a možno jej len jednoducho preskočilo. Alebo to len potrebovala prebrať s niekým.

Odfrkla si a hodila rukou, následne od neho odvrátila hlavu. Zadívala sa von oknom obývačky a paže si prekrížila na prsiach. Hoci mal pravdu, i tak sa jej neľúbilo to jeho vyhlásenie. Bol pre ňu, okrem Andreja samozrejme, najbližší človek. Jeho zastihnúť nevedela, respektíve ho nechcela rušiť v práci, tak prišla za svojím bratom. Nevidela na tom nič zlé.

„Aspoň si mu zavolala?“ opýtal sa nakoniec po chvíľke ticha, ktoré na obývačku padlo.

„Nedvíhal,“ zamrmlala, no stále sa na neho nepozrela.

„Tak mu zavolaj znova, alebo za ním zájdi na stanicu.“

Ina si vzdychla, potom si z vrecka vytiahla mobil. To bol celkom dobrý nápad. Znova sa mu pokúsi zavolať, a ak nezdvihne, tak za ním rovno pôjde. Nechápala, prečo jej to predtým nenapadlo, hoci aj to bolo pravdou, že predtým bola oveľa rozrušenejšia než v tejto chvíli. I keď teraz sa jej zas pre zmenu začínal zmocňovať strach. Napadlo jej totiž, že sa znova môže stať, čo predtým. A ak sa bude Andrej prírastku tešiť, ona sa bude tešiť tiež. Lenže keď to znova nezvládne, tak... nuž nevedela si úplne presne predstaviť, čo sa potom stane a vlastne ani nechcela. I predtým to pre ňu bolo bolestivé, hoci sa snažila držať najlepšie ako vedela. Lenže ak by sa pokazilo niečo teraz, tak si bola istá, že jej bolesť by bola omnoho väčšia, dokonca možno až neúnosná. Bála sa, že by ju to úplne zlomilo.

„Nikola?“ prihovorila sa mu potichu, stále sa dívajúc von oknom. V ruke zvierala svoj telefón, pripravená volať.

„Hm?“

„Čo ak sa stane to čo predtým?“

Počula, ako k nej brat potichu prišiel, následne jeho ruka pristála na jej pleci. Obrátila k nemu hlavu a zadívala sa mu do očí. Povzbudzujúco sa pousmial a objal ju. Zaskočilo ju to, no predsa len sa obrátila celým telom k nemu a tiež ho objala. Padlo jej to dobre, aj keď nič nepovedal. Ani len nemusel, pretože ten úsmev a objatie jej poskytlo všetko, čo práve v tej chvíli potrebovala cítiť.

„No dobre,“ povedala, keď ju po krátkej chvíli pustil. „Tak tam rovno zájdem, aspoň budem vidieť jeho reakciu.“

Usmial sa a prikývol. „Dobrý nápad. Tak bež, potom daj vedieť,“ povedal, Ina sa s ním rýchlo rozlúčila a už aj trielila k svojmu autu.

Nikola osamel. Chvíľu sa díval za svojou sestrou, potom mu pohľad zablúdil na hodiny visiace na stene. Pousmial sa, keď zistil, že sám už dlho nebude. Už o niekoľko minút mala domov doraziť Ria, s ktorou potom mali v pláne ísť do ich nového domova.

Domček mimo mesta, kde strávili posledné tri roky, opúšťal len s ťažkým srdcom, no sám uznal za vhodné, aby sa presťahovali späť do mesta. I keď sa síce sťahovali skôr na predmestie, kde rodinné domy prevládali a premávka tam nebola taká hustá, ale rozhodne budú mať všetko bližšie. Napokon, aj oni budú onedlho už traja a jemu sa neľúbila predstava toho, že by bývali tak ďaleko od všetkého. Pre dieťa by to rozhodne nebolo dobré. Dom si teda nakoniec kúpili neďaleko rodičov Rie. Neplánovali to tak, ale napokon ich oboch tešilo, že ich budú mať dosť blízko. Ria bola rozhodne nadšená a on sám mal jej rodičov tiež veľmi rád. Ich blízkosť by mu nikdy nemohla vážne prekážať.

Očami chvíľu blúdil po obývačke a uvažoval, koľko rokov prejde kým sa rozhodnú tento dom predať. Zatiaľ si ho totiž mienili nechať. Nechcel byť sentimentálny, ale k tomuto miestu ho viazalo veľa pekných spomienok.

„Som doma,“ ozvalo sa od dverí, čo ho pritiahlo späť do reality, pretože jeho myšlienky sa začínali až príliš ochotne oddávať uplynulým trom rokom.

Zvrtol sa na päte a pohľad mu vzápätí padol na Riu, ktorá trochu unavene vchádzala do obývačky. „Ako bolo?“ opýtal sa a podišiel k nej. Zobral od nej kabelku a pomohol jej z béžového jarného kabáta, ktorý mala na sebe.

„Popravde?“ vydýchla a upravila si tričko, ktoré sa jej pri páse trochu vyhrnulo. „Nudne.“

Nikola sa krátko zasmial, a keď zavesil jej kabát na vešiak, vrátil sa k nej a zozadu ju objal. Bradu si oprel o jej plece. Cítil, ako mu Ria ruky položila na predlaktia a oprela sa o neho.

„Až tak zle nemohlo byť,“ poznamenal trochu pobavene, hoci sám veľmi dobre vedel, že veru pracovné pohovory sú dosť nudné. A to pre jednu, aj druhú stranu.

„Nespala som príliš dobre. Zrejme je to tým,“ odvetila a hlavu obrátila jeho smerom. Chvíľu na sebe cítil jej pohľad, potom sa perami dotkla jeho spánku a vdýchla naň malú pusu. Trochu silnejšie ju objal a sám jej venoval malý božtek na krk.

„Prečo si spala zle?“ opýtal sa, keď ju pustil a zobral za ruku. Zaviedol ju k pohovke, na ktorú si obaja sadli. Avšak prešla len krátka chvíľa, keď sa Ria rozhodla ľahnúť si a hlavu si položila na Nikolove stehná. Zdola na neho uprela unavený pohľad.

„Neviem, bolo mi zvláštne znova spať vo svojej starej izbe. Chýbal si mi tam,“ povedala a pousmiala sa.

„Mrzí ma, že som to nestihol včera zariadiť.“

„To nič,“ vydýchla so zatvárajúcimi sa mihalnicami. „Len to už viac nesprav,“ dodala, potom ho zobrala za ruku a položila si ju na svoje brucho. „Hladkaj ma.“

Jej žiadosť ho pobavila, no bez jediného slova jej vyhovel. Odkedy sa dozvedeli, že sa ich malá rodinka rozrastie, často ho o to žiadala a on jej bez vypytovania sa zakaždým vyhovel. Prečo by sa aj mal pýtať? Pre neho to bolo tiež príjemné, aj keď súdiac podľa jej spokojného úsmevu, s ktorým sa ponorila do spánku, ani zďaleka nie tak príjemné ako pre ňu.

Mlčky ju sledoval, ako zaspala, neprestávajúc jemne hladiť jej brucho. Po chvíli, však jeho ruka zastala a bez pohnutia zostala spočívať vedľa tej jej. Pohľad mu padol na jej ruku, na ktorej sa už onedlho bude vynímať obrúčka symbolizujúca spojenie dvoch životov. Bude to symbol ich lásky, ktorý o pár mesiacov neskôr potvrdí aj príchod nového života a z nich sa vďaka nemu stane skutočná, malá rodinka.

 

Ina vošla na stanicu a rozhodnými krokmi sa pobrala do miestnosti, kde sa s veľkou pravdepodobnosťou nachádzal aj jej manžel. Pri vchode jej mladý policajt iba kývol na pozdrav, nevypytoval sa za kým ide. Veď to napokon ani nebolo potrebné, poznali ju.

Keď vstúpila do miestnosti, uprelo sa na ňu niekoľko párov zvedavých, no priateľských očí.

„Zdravím. Andrej?“ pozdravila sa, potom pohľadom prešla po miestnosti, až napokon zastala pri jeho stole. Nikto pri ňom nebol.

„Za chvíľu je späť, šiel si len po kávu,“ odvetil jeden z jeho kolegov a rukou neurčito kývol k chodbe, z ktorej prišla.

„Ďakujem, majte sa pekne,“ rozlúčila sa s nimi krátko, potom sa po chodbe vydala do maličkej kuchynky, kde si jej manžel zvykol pripravovať kávu.

Dvere boli otvorené. Stál jej chrbtom a práve si do hrnčeka nalieval horúcu vodu. Počkala, kým položil kanvicu späť na stolík, potom sa k nemu prikradla a zozadu ho pažami oblapila okolo pása.

Trochu sa strhol a jeho ruka, ktorá bola na polceste k šálke, vyletela do vzduchu, akoby sa popálil. Ina sa krátko zasmiala, potom ho pustila a počkala, kým sa otočil tvárou k nej.

„Skoro som dostal infarkt!“ vyhŕkol, no jeho pery sa hneď na to roztiahli do úsmevu a sám si paže ovinul okolo jej drieku. „Čo ťa sem privádza?“ vyzvedal, načo ona bez slova vytiahla z kabelky záber z ultrazvuku a ukázala mu ho.

Na krátku chvíľu nastalo ticho. Andrej svoje oči upieral na obraz, potom však svoj prekvapený, trochu neveriacky pohľad preniesol na manželku.

Tá ho so záujmom sledovala a snažila sa predpovedať jeho reakciu. To sa jej však nepodarilo, pretože nečakala až taký výbuch radosti. Silnejšie ju oblapil okolo drieku a s hlasným smiechom ju bozkal.

„Fakt?“ opýtal sa stále trochu neveriacim, no napriek tomu šťastným tónom.

„Fakt,“ odvetila mu s krátkym prikývnutím.

„To je skvelé!“ vyhŕkol, ešte raz ju pobozkal, potom zabudnúc na svoju kávu a očividne tak trochu aj na ňu, sa rozbehol k dverám. Tam sa však zarazil, vrátil sa, chytil ju za ruku a ťahajúc ju za sebou, skoro doslovne, vpadol medzi svojich kolegov.

„Ľudia! Budem otcom!“ skríkol radostne a väčšina jeho kolegov sa na neho s nadvihnutým obočím pozreli. Tí, ktorým to pálilo trochu lepšie, sa usmiali.

„Však už si,“ ozvala sa od jedného zo stolov jednoduchá poznámka, ktorá však Andreja zjavne ani trochu nerozhádzala. Nadšene sa usmieval, pričom zvieral Ininu ruku, ktorá mala pocit, že jej za chvíľočku upadne. Ale nechala ho. I napriek tomu, že ju zovreté prsty začínali bolieť a krvný obeh v jej ruke už pravdepodobne celkom ustal.

Len ho sledovala, ako prijal gratulácie od tých, ktorí k nim už stihli podísť.

„Znova, ty trkvas!“ zaznelo tvrdé vysvetlenie, pre kolegu, ktorý nejako nebol v obraze a Andrej konečne pustil Ininu ruku. Vydýchla si a druhou si pošúchala tú boľavú, pričom sa s úsmevom poďakovala kolegom svojho manžela za gratulácie.

Netušila síce, prečo to musel oznámiť každému, ale ani trochu jej to nevadilo. Bola šťastná, že je on šťastný, aj keď sa najskôr bála jeho reakcie. Naozaj by nechcela znova zažiť to, čo zažila pred rokmi. Preto, aj keď to považovala za mierne prehnané, svojho manžela nechala, nech sa aj naďalej radostne rozkrikuje, kým ona sa radšej stiahla späť na chodbu, odkiaľ jeho výbuchy nadšenia sledovala z pomerne pokojného a tichého miesta – teda oproti miestnosti, v ktorej sa nachádzal, bola rušná chodba rozhodne pokojná.

 

Vystúpil z auta a vošiel do malej reštaurácie neďaleko centra mesta. Vo dverách na krátku chvíľu zastal, zložil si slnečné okuliare a porozhliadol sa okolo seba. Pohľadom hľadal ľudí, s ktorými tu mal schôdzku.

Tak trochu bol nervózny, napokon už tri roky ich nevidel a vlastne s nimi bol v kontakte len naozaj zriedkavo. Zo začiatku ho to vôbec nemrzelo, dokonca na nich sotva myslel, no teraz, keď sa konečne po toľkých rokoch znova vrátil, akosi im nedokázal zatajiť, že príde.

Od jedného stola mu zakývala mladá žena s vlasmi zopnutými do jednoduchého vrkoča. Na tvári jej sedel široký úsmev a on sa tiež pousmial. Slnečné okuliare vložil do vnútorného vrecka svojho tenučkého kabáta a pobral sa jej smerom, pričom očami hľadal druhého človeka, ktorý tu mal byť tiež. No, ako sa zdalo, zatiaľ nedorazil.

Už bol kúsok od stola, keď žena vyskočila zo stoličky a spravila jeho smerom niekoľko ráznych krokov, potom sa však zarazila a na tvári sa jej objavil trochu rozpačitý výraz. Pousmial sa nad jej rozpakmi, napokon vedel veľmi dobre, čo chcela spraviť. A v podstate by mu to ani nevadilo, bol si celkom istý, že to už má všetko za sebou. Napriek tomu sa mu to akosi nezdalo správne. A zrejme ani jej, pretože nakoniec namiesto toho, aby ho objala, sa na neho iba šťastne usmiala.

„Tak rada ťa vidím!“ povedala veselo, potom mu rukou ukázala na stoličku oproti tej svojej a sama si sadla.

Zatiaľ bez slova nasledoval jej príklad. Vyzliekol si kabát a prehodil ho cez operadlo stoličky, potom sa na ňu znova zadíval. Nezmenila sa. Teda iba vlasy mala trochu dlhšie, ale ani to nie príliš.

„Vôbec si sa nezmenila,“ poznamenal nakoniec s úsmevom, načo ona trochu stiahla obočia.

„Neviem, či to mám brať, ako kompliment, alebo urážku.“

„Samozrejme kompliment,“ zasmial sa nad jej frflavým vyhlásením. „Som rád, že si sa nezmenila. Už som sa začal priam báť, že ťa ani nespoznám.“

„Tak ďakujem,“ povedala a žiarivo sa usmiala, a jemu bolo úplne jasné, že tú predchádzajúcu poznámku vôbec nemyslela vážne. „Ako si sa mal? Čo si robil? A vôbec! Prečo si sa skoro vôbec neozval?!“ vyhŕkla trochu vyčítavo.

„Mal som toho trochu veľa a často som bol v krajine, v ktorej bol deň, keď tu noc,“ vysvetlil jednoducho, a hoci to bola sčasti pravda, i tak ho jej vyčítavý tón trochu zamrzel. Mohol sa jej ozvať možno trochu viackrát. Ale predsa len svoje rozhodnutie kontaktovať ju čo najmenej, neľutoval. Ani trochu.

„To je ale výhovorka!“ odfrkla, no vzápätí prešla na inú tému: „Tak mi aspoň povedz, čo máš nové? Som si istá, že je toho dosť!“

„No je, predsa len prešli tri roky,“ povedal s úsmevom, potom sa znova poobzeral. „Ale kde je Nikola? Myslel som si, že príde aj on.“

Usmiala sa. „Aj príde. Len trochu neskôr,“ odvetila, akosi spokojne a svoj pohľad z neho preniesla na čašníčku, ktorá zastala vedľa nich.

„Ale na obed tu bude, však?“

„Určite, no pokojne si môžeme objednať, ak si hladný,“ odvetila.

Zavrtel hlavou, potom sa aj on zadíval na čašníčku a vypýtal si kávu i chladenú minerálku s tým, že si jedlo objednajú neskôr.

„Spravil to naschvál, však?“ opýtal sa, keď mu čašníčka zmizla z dohľadu.

„Celkom určite,“ odvetila mu Ria pobavene. „Len si nemysli, že preto, aby ti robil naprieky. Spravil to kvôli mne, takže na vine som ja. Prepáč.“

„Diskrétny ako vždy,“ poznamenal Kristián, a hoci to od neho považoval za nadmieru pekné a starostlivé, napriek tomu sa do jeho slov vtrela nenápadná dávka sarkazmu, až sa zľakol, že si to Ria všimla. Skutočne to nespravil naschvál. Napokon, proti Nikolovi nikdy nič nemal, dokonca ani napriek tomu, čo sa medzi nimi odohralo.

Ria si to však očividne nevšimla, alebo to len veľmi ohľaduplne ignorovala a povedala: „Späť k tebe, chcem počuť všetko!“

Kristián sa na chvíľu zamyslel, čím by mal začať, a keďže sa vracať k jeho príchodu do Kalifornie nemienil, pretože to pre neho bola naozaj ťažká doba, tak začal s tým, ako získal prácu v jednej celosvetovo známej firme. Nie, nebola to nijaká prestížna robota a v podstate sa ani trochu neodlišovala od tej, ktorú vykonával predtým, no bol spokojný.

Stále robil osobného asistenta, tentoraz však pre riaditeľa firmy. Ten veľa cestoval kvôli práci a on chodil všade s ním, aby zabezpečoval plynulý chod záležitostí, ktoré si vyžadovali jeho pozornosť.

„Som rada, že sa ti tam páči. Aj sem si prišiel pracovne?“ vyzvedala Ria, keď na chvíľu zmĺkol, aby sa napil, pretože mu od rozprávania vyschlo v ústach. Ani si to nevšimol, no rozprával veľa, aj keď to bolo nezvyčajné. Nikdy si neuvedomil, že o niečom dokáže toľko rozprávať.

„Nie, neprišiel. Mám voľno, hoci ak by ma potreboval, tak by som musel byť hneď k dispozícii,“ odvetil, keď položil pohár s minerálkou, ktorú mu čašníčka priniesla kdesi v strede jeho rozprávania.

„Aha. Nuž, má to aj svoje nevýhody. Ako každá práca.“

Prikývol, potom si ju premeral pohľadom. Stále sa usmievala a vyzerala byť spokojná, až mu to nedalo pokoj a povedal: „Zdá sa mi, že aj tebe sa dobre darí.“

„Darí, aj keď ma to tak trochu vyčerpáva. Nie je jednoduché riadiť niekoľko kaviarničiek naraz, aj keď sú malé a veľa ich nie je.“

„Takže teraz vlastníš kaviarne?“ opýtal sa prekvapene.

„Vlastníme ich s Nikolom spoločne,“ opravila ho s úsmevom. „Bol to môj nápad, ale to on do toho investoval.“

„Ah, tak. Ale veď to je dobré, aspoň ste na to dvaja,“ povedal a ona krátko prikývla.

„Tak nejako.“

„Nikdy som netušil, že by si po takomto niečom túžila.“

„Bol to len taký nápad najskôr, tiež to bolo pre mňa nové, ale teraz som popravde rada, že sme sa na to predsa len dali. Aj keď som zo začiatku pochybovala a v tom momente sa mi do toho ani trochu nechcelo. Takto je to však dobre,“ povedala. „A čo plánuješ ďalej?“ spýtala sa.

Kristián pokrčil plecami. „Pracovať.“

„Pracovať?“ Zachmúrila sa Ria nesúhlasne. „A čo rodina? Nejaká priateľka? Nebodaj manželka?“

Zavrtel hlavou. „Nič také. Zatiaľ,“ odvetil, a hoci to boli naozaj nevinné otázky a v podstate aj oprávnené, pretože by už možno skutočne bolo načase myslieť aj na takéto veci, tak trochu ho rozladili.

„Hm,“ zahmkala Ria s trochu skrčeným čelom, ktoré sa však vzápätí znova vyhladilo a pery sa jej roztiahli do vľúdneho úsmevu. „Veď príde aj to,“ povedala a Kristián nie práve nadšene prikývol.

Táto téma pre neho zatiaľ nebola príliš lákavá, aj keď musel uznať, že v ňom istá žena záujem vzbudila. Lenže to, či sa niečo medzi nimi aj stane, bola melódia budúcnosti. Nič nečakal a nenádejal sa. Nič si nepredstavoval a nad ničím takým neuvažoval. Bola pre neho zatiaľ príliš vzdialená na to, aby o tom rozmýšľal, alebo hovoril.

Dúfal len, že Rii nenapadne dodať ešte niečo utešujúce, pretože to skutočne nepotreboval. No, aj keby sa Ria predsa len chystala niečo dodať, našťastie nestihla. Boli totiž vyrušení príchodom chýbajúceho člena ich malej skupinky. On prichádzajúceho však nemal ako vidieť, keďže sedel chrbtom k vchodu, a tak ho jeho príchod trochu prekvapil, no koniec koncov mu v hĺbke svojej duše bol vďačný za to, že prišiel práve v tej chvíli.

„Prepáčte za meškanie,“ prehovoril, keď bol pri ich stole. „Bol by som tu aj skôr, ale akurát som narazil na nehodu, tak ma tam trochu zdržali,“ ospravedlnil sa, potom sa zadíval na Kristiána a natiahol k nemu ruku. „Rád ťa znova vidím.“

Kristián jeho ruku prijal a krátko mu ňou potriasol, potom si Nikola sadol, načo sa k nemu Ria nahla a na líce mu vtisla pusu. Očividne ho to trochu zaskočilo, ale usmial sa a vzal jej ruku do tej svojej. Kristiánovi to síce neušlo, ale na svoje vlastné prekvapenie mu to ani trochu neprekážalo. Dlho si myslel, že ak bude týchto dvoch vidieť, ako si takéto gestá vymieňajú, tak ho to bude dráždiť, bolieť. Lenže on práve teraz nič také necítil. Bolo mu to... ukradnuté.

„Som rád, že sa ti uráčilo konečne prísť, začínam byť naozaj hladný,“ poznamenal, čím tých dvoch zjavne vyrušil, pri konverzácii bez slov, no nemienil sa cítiť ako piate koleso na voze.

„Mohli ste si v pohode objednať, nemuseli ste na mňa čakať,“ odvetil a hodil krátky, trochu vyčítavý pohľad na Riu. Tá mykla plecami a mlčala ďalej.

„Áno, bol som informovaný, že to nie je zakázané,“ vyhlásil jednoducho Kristián, potom sa poobzeral okolo seba, či niekde neuvidí čašníčku. Keď sa jeho pohľad stretol s pohľadom tej, ktorá ich doteraz obsluhovala, automaticky sa pobrala k nim. „V každom prípade si stihol doraziť ešte predtým, než by som zmenil názor.“

Nikola sa iba uškrnul nad jeho poznámkou, objednali si, potom sa opýtal: „Ako si sa mal?“

„Nesťažujem sa. Darí sa mi,“ odvetil a pokrčil plecami. Nikola ho síce zachránil od toho, čo by ešte Ria možno zamýšľala povedať k téme, pri ktorej skončili, no akosi sa nedokázal správať priateľskejšie. Dúfal, že to zvládne, lenže pravdou bolo aj to, že s Nikolom nikdy neboli kamaráti, takže by také správanie nemalo ani len podklad. Napriek tomu mu jeho vlastný, zdržanlivý, možno až trochu nevrlý tón, začínal vadiť. Na tvár si teda nanútil slabý úsmev, ktorý, dúfal, bol aspoň trochu priateľskejší než jeho dovtedajšie odpovede, aj keď sám mal pocit, že úprimný práve nie je.

Nikola však nič nepovedal, len ho veselými očami sledoval. Očividne mal dobrú náladu a Kristiánov tón si buď nevšimol, alebo sa ho vôbec nedotkol. Predpokladal, že skôr to druhé a k zoznamu, za čo mu mohol ďakovať, pribudla ďalšia položka. Musel sa na krátku chvíľu uškrnúť nad jeho taktnosťou.

„Ako ty? Počujem, že s Riou teraz vlastníte kaviarne,“ prehovoril po krátkej chvíľke, tentoraz už trochu priateľskejšie.

„Majiteľkou je ona, ja som len povedzme ’neviditeľný‘ investor. Inak všetko po starom... povedzme,“ odvetil a Kristián nepatrne prikývol.

„A čo teraz robíš? Z vašej firmy si odišiel už dávno. Čoho si sa napokon chytil?“

„V podstate sa venujem svojej záľube. Teraz spolupracujem s jedným spisovateľom na komikse. A tak nejako,“ povedal akosi neurčito, čo si Kristián nevedel celkom vysvetliť, ale na tom ani nezáležalo. Porozumel tomu, že sa mu darí a popravde mu to aj prial, aj keď sa toto prianie skrývalo kdesi hlboko v jeho mysli a sotva si ho uvedomoval.

„Predpokladám, že pomáhaš aj Rii.“

Na jeho tvári sa objavil sotva badateľný úškrn a hodil pohľadom k Rii, ktorá sa tiež uškrnula, no na rozdiel od neho, jej úškrn bol pomerne kyslý. V Kristiánovi to prebudilo zvedavosť a teraz so záujmom čakal, čo mu Nikola odpovie.

„Ani nie,“ vyhlásil nakoniec, „väčšinu vecí vybavuje a riadi sama so svojimi zamestnancami. Mňa tam nepotrebuje. Okrem toho, neviem odkiaľ sa to v nej zobralo, ale je prekliate tvrdohlavá v tomto ohľade. Vraj nemám kibicovať.“

Kristián sa úkosom pozrel na Riu, ktorá zvraštila čelo a škaredo sa dívala na Nikolu, ktorému to zjavne bolo úplne jedno.

„Tak... to je zaujímavé,“ povedal napokon.

Nikolov úškrn zmizol a nahradil ho úprimný, láskavý úsmev. „Ale ak potrebuje, samozrejme, pomôžem jej. A ty sa teraz čomu venuješ?“

„Tomu istému, čomu aj doteraz. Robím osobného asistenta pre jedného podnikateľa.“

Nikola sa na chvíľu zatváril prekvapene, ale jeho prekvapenie napokon zmizlo rovnako rýchlo, ako sa objavilo. Možno niečo chcel povedať, lenže tak spraviť nestihol, pretože ho predbehol Kristián.

Nútil sa do toho, aby znel pokojne a s konečným výsledkom bol rozhodne spokojný, pretože sám sebe neznel ani trochu rozhádzane, keď sa spýtal: „A sestra sa má ako?“

Ria sa trochu zamrvila na stoličke a ustarostene si ho premerala. Na krátku chvíľu mal z toho dojem, že predsa len sa mu nepodarilo udržať svoj tón. Jeho vnútro sa totiž triaslo nervozitou, aj napriek tomu, že od toho celého incidentu už ubehli tri roky, stále bol mierne vykoľajený svojím vtedajším správaním, aj keď nikdy neuvažoval nad tým, či by niečo spravil inak, keby sa to stalo teraz. V každom prípade sám uznal, že mohol byť aj trochu... citlivejší. Nebola to len Inina vina, mal na tom svoj podiel a rozhodne od neho nebolo pekné, ako cez to celé napokon prešiel.

„Má sa dobre. Pozdravuje ťa,“ povedal a Kristiánovi sa na tvári objavil trpký úškrn.

„Skutočne?“

Nikola si vzdychol a jemu bolo úplne jasné prečo.

„Nevieš klamať,“ poznamenal vážnym tónom a tentoraz to bol Nikola, kto sa uškrnul a následne pokrčil plecami.

„Nevie o tom, že si späť, no keby som jej povedal, že sa s tebou dnes stretnem, tak nepochybujem, že by ťa pozdravovala,“ odvetil jednoducho, ale aj napriek jeho tónu bolo jasné, že je pevne presvedčený o tom, že by to tak bolo. „Okrem toho, ona sama sa na teba pred nejakým časom pýtala.“

„A nestihol si jej povedať o tom, že mám sem namierené,“ podotkol a v hlase sa mu mihlo pobavenie. Zrazu mal chuť trochu podpichovať Nikolu, hoci sám netušil odkiaľ prišla táto chuť. Možno bola vyvolaná jeho malým klamstvom a možno jeho presvedčením, že by to tak bolo, keby jej o tom povedal.

„Nechcel som jej o tom povedať,“ opravil ho po krátkej chvíľke ticha, počas ktorého bolo zjavné, že uvažuje.

„Ou, to bolelo,“ povedal teatrálne Kristián a stále pobavene sledoval muža sediaceho len kúsok od neho. „Len srandujem. Je lepšie, ak nevie, že som tu. Aj tak sa dlho nezdržím. Kde je už to jedlo?“ Poobzeral sa okolo seba Kristián, ktorý sa následne spokojne pousmial, pretože uvidel čašníčku, ktorá niesla ich objednávku.

„Prepáč, ale s týmto momentálne súhlasím,“ zamumlal Nikola, a hoci to Kristián zachytil, nechcel to ďalej rozoberať. Ak mal pravdu povedať, úplne mu postačilo vedieť toľko, že sa Ine darí, vôbec nebol zvedavý na ostatné – aspoň si to sám sebe nahovoril. I tak by mu to bolo nanič. Aj keby zvedavý bol, vôbec nič by to nemenilo na jeho postoji k nej a na tom, že k nej nikdy nič vážne necítil. Z jeho života v postate ani nechýbala, tak prečo by sa mal starať?

Čašníčka pred nich položila taniere s jedlom, a keď odišla, spýtavo sa pozrel na jedného aj na druhého. Trochu sa zachmúril, keď si uvedomil, že vôbec netuší, či sa oni dvaja napokon zobrali. Až teraz si uvedomil, ako málo komunikoval s Riou.

„Stalo sa niečo?“ prehovorila napokon trochu ustarostene, načo on zavrtel hlavou.

„Vlastne mi len napadlo, že som nič nepočul o vašej svadbe,“ poznamenal.

„To bude asi tým, že ešte žiadna nebola,“ odvetil Nikola jednoducho.

„Tri roky ste zasnúbení? Prečo, preboha?“ opýtal sa nechápavo, až sám mal pocit, že sa mu v hlase mihlo aj isté zdesenie, hoci netušil prečo. Zachytil, že jeho reakcia vyvolala na tvárach oboch spýtavý výraz a preto rýchlo dodal: „Chcel som len povedať, že sa mi zdalo, že sa zoberiete hneď, čo sa bude dať.“

„To máme presne v pláne,“ prehovoril znova Nikola a krátko prikývol.

Kristián nadvihol obočia a zmätene sa pozrel na Riu, ktorá zatiaľ nič nepovedala.

„Jednoducho sme toho mali veľa a nikam sa predsa nemusíme ponáhľať. Takto je to z... každého hľadiska lepšie,“ povedala a letmo sa pozrela na Nikolu.

„Ak teda berieš za dôležité hľadisko staromódnosť mojej starej mamy,“ poznamenal a mľaskol jazykom. „Moja stará mama raz poznamenala, že sa nemusíme nikam ponáhľať a ako vidíš Darya si jej slová vzala k srdcu aj napriek tomu, že som jej za tie roky už x-krát navrhol, aby sme sa zobrali,“ vysvetlil Kristiánovi, ktorý ich len mlčky sledoval. Mal pocit, že čím viac počuje, tým menej tomu rozumie... alebo možno tomu rozumieť ani nechcel. Jeho otázka, prečo svadbu toľko odkladali rozhodne nebola najtaktnejšia a teraz už videl, že nebola ani správna. Jeho do toho predsa nič nie je. Bola to ich osobná záležitosť, nedlhovali mu žiadne vysvetlenie.

„To nie je tak celkom pravda. Vieš veľmi dobre, že sme sa aj tak napokon dohodli, že svadba bude dva roky od zásnub. A z toho rok sme toho mali obaja vyše hlavy, nemali sme kedy organizovať svadbu. Takže preto, až teraz,“ povedala Ria, a hoci počas väčšiny svojho krátkeho monológu prebodávala škaredým pohľadom Nikolu, napokon svoj zrak obrátila ku Kristiánovi. „A keď sme už pri tom,“ dodala a začala sa hrabať vo svojej kabelke, ktorú mala prevesenú cez operadlo stoličky. „Svadba bude budúci mesiac. Až by sa ti dalo, veľmi radi ťa uvidíme,“ povedala a po stole mu posunula bielu, zdobenú obálku, na ktorej bolo strieborným písmom vytlačené jeho meno.

Trochu nesvoj si obálku vzal do rúk, pričom hodil pohľad na Nikolu. Ten ho len pokojným pohľadom sledoval, no keď jeho pohľad zachytil, tak sa pousmial a trochu kývol hlavou. Kristián vytiahol peknú kartičku, na ktorej bolo rovnakým písmom ako jeho meno na obálke napísané oznámenie, že ľudia sediaci oproti nemu si v uvedený deň a uvedenom mieste vymenia svadobné sľuby a obrúčky, čím zviažu svoje životy. A hoci kartička bola skutočne pekná, len ju letmo preletel pohľadom, potom ju vrátil do obálky, ktorú položil späť na stôl.

„Gratulujem vám,“ povedal a na oboch sa pousmial. „A ďakujem za pozvanie, no zrejme nebudem môcť prísť. I tak vám však prajem všetko dobré do spoločného života.“

„Ďakujeme,“ ozvala sa Ria s úsmevom, avšak jej výraz hneď aj zvážnel. „Bola by som... vlastne by sme boli obaja radi, keby si pozvanie neodmietol kvôli...“

Kristián pri jej slovách prudko zavrtel hlavou. „Nie je to preto, čo sa stalo. Skutočne nie. Ak prísť nebudem môcť, tak to bude jedine kvôli práci. Sľubujem však, že sa posnažím,“ povedal, keď Riu svojou reakciou zarazil v strede vety. Možno naozaj netúžil zúčastniť sa na ich svadbe, ale myslel skutočne úprimne to, že sa pokúsi aspoň zaskočiť a zagratulovať im v ich veľký deň. A toto rozhodnutie mu poskytlo ešte pevnejší dôkaz o tom, že to celé má definitívne za sebou.

„V poriadku,“ šepla Ria a pousmiala sa, aj keď jej úsmev Kristiánovi pripadal tak trochu... smutný.

„Nemali by sme nechať vychladnúť jedlo,“ poznamenal, keď medzi nich dopadlo trochu rušivé ticho. Teda aspoň jeho to rušilo. Chopil sa teda vidličky a noža, a pustil sa do jedenia, pričom uvažoval, akú tému by bolo vhodné nadhodiť, aby sa atmosféra, ktorú on vnímal ako zvláštne napätú, znova uvoľnila.

 

„Som rada, že som ho videla,“ skonštatovala Ria sediac v aute. Spomalila pred prechodom pre chodcov a pustila starého muža, ktorý tam čakal na vhodnú chvíľu, aby mohol prejsť, no väčšina šoférov ho vôbec nevnímala.

Zastala a rukou pokynula mužovi, nech prejde. Ten jej s úsmevom kývol a očividne najšikovnejšie ako vedel sa vybral na druhú stranu cesty, aj keď i to bolo dosť pomaly. Avšak oni mali čas. Nikam sa nemuseli ponáhľať.

„Tiež som rád.“ Prikývol Nikola sledujúc dedka na prechode, až kým sa Ria znova nerozbehla. Potom svoj zrak upriamil priamo pred seba a zamyslene sledoval cestu.

Rii to neuniklo, rovnako ako ani to, čo sa stalo v reštaurácii keď sa hovorilo o jeho sestre. A keďže bola zvedavá, tak sa ho na to jednoducho spýtala: „Niečo sa deje s Inou?“

Kútikom oka zachytila, ako sa na ňu pozrel a následne zavrtel hlavou. „Nič vážne.“

„Tak prečo je teda lepšie, ak nevie o tom, že Kristián je späť?“

„Len ju nechcem zbytočne rozrušiť,“ odvetil jednoducho.

„Takže sa niečo deje,“ vydýchla Ria a zamračila sa na auto pred sebou. Hustú premávku mali už nejaký čas za sebou, ale auto, ktoré šlo pred nimi šlo tak pomaly, až ju to začínalo rozčuľovať. Aj keď sa teda považovala za vcelku trpezlivého šoféra.

Otrávene mľaskla jazykom, keď auto pred ňou znova zabrzdilo, hoci pred nimi nič nebolo. Prevrátila očami a na najbližšom rohu odbočila.

„Vieš, že sa tadiaľto nedostaneme domov, však?“ opýtal sa jej pobavene Nikola.

Bola si istá, že zachytil, ako ju šofér pred ňou najedoval svojou až príliš pomalou jazdou, aj neustálym zbytočným brzdením. „To je fuk, hlavne aby som nemala pred sebou toho chmuľa,“ zamumlala.

„Zrejme je to niekto, kto sa tu nevyzná a niečo hľadá,“ poznamenal ústretovým tónom.

„Ty by si za ním tiež nešiel.“

„Nie,“ priznal, „už dávno by som ho bol predbehol.“

Ria pokrčila nosom. Nuž, ona ho nemala kde prebehnúť. Neustále jej šli oproti autá, a keď nie, tak bola plná čiara, a ak ani to, tak práve šiel ako normálny človek. Mala dojem, že pomaly šiel naschvál vtedy, keď ho nemohla prebehnúť.

„Späť k mojej otázke,“ vyhlásila po krátkej chvíľke, „čo sa deje s Inou? Má nejaké zdravotné problémy?“

Nikola chvíľu mlčal, potom zavrtel hlavou. „Nie iné, než ty.“

„Ja žiadne nemám,“ zafrflala Ria nespokojná jeho odpoveďou. Akoby to pred ňou chcel tajiť, alebo ju len chcel naťahovať. Ani jedna možnosť jej nebola príliš sympatická.

„Presne, ale je tehotná, tak jej zbytočne nechcem pripomínať to, čo sa stalo pred rokmi. Už i tak mi predviedla scénu, keď sa dozvedala, že je v druhom stave,“ vysvetlil napokon a jej trochu ovisla sánka.

„Chápem,“ zatiahla a usmiala sa. „No počkať! Kedy ti o tom povedala? A mne si o tom prečo nepovedal?!“ vyhŕkla a na sekundu ho prebodla pohľadom. Teraz ľutovala, že chcela šoférovať ona.

Nikola pokrčil plecami. „Neviem. Nejako mi to vypadlo z hlavy.“

„Jasné,“ frflala Ria, pričom sa vrátila späť na cestu, z ktorej musela kvôli otravnému šoférovi pred sebou zísť a s úľavou zistila, že tentoraz má to auto za sebou. „Lebo nie sme každý deň spolu, však?“

„Ale no, nerýp. Jednoducho som mal iné záležitosti v hlave. Vieš, že som chcel všetky veci vyriešiť pred svadbou, tak mi odpusť, že som práve nemyslel na to, aby som ti oznámil, že Ina čaká dieťa. Okrem toho, s veľkou radosťou to nechám na ňu, už len preto, lebo aj na nás čaká jedno takéto oznámenie,“ povedal a Ria si vzdychla. Kútikom oka sa pozrela jeho smerom a videla, ako sa mračí. To ju pobavilo, aj keď sama nevedela prečo. Jeho frflanie a výraz jej pripadal jednoducho smiešny a nedokázala by sa na neho vážne hnevať, aj keby jej to zatajil vedome.

„Fajn, radšej mi teda povedz, či sa už Marnie ozvala. Budú tu? Dúfam, že áno. Jej prítomnosť mám naozaj rada.“

„Áno, všimol som si, že ste sa vy dve nejako moc skamarátili,“ poznamenal a jej neušlo, že ešte stále má trochu ofučaný tón.

„A nechcel si náhodou práve to? Bolo by lepšie, keby som na ňu aj naďalej žiarlila?“ podpichla ho spomienkou na ten jediný incident, ktorý vyvolal síce Kristián, ale i oni dvaja na tom niesli poriadnu časť viny.

Nikola si odfrkol, ale neodpovedal. Ria to ani len nepotrebovala, vedela, čo si o tom myslí, i keď jeho prístup ju začínal trochu dráždiť. Prechádzalo to zo zábavnej úrovne do toho otravného a ona nemala najmenšiu chuť dívať sa na jeho zlú náladu. „Až by ti to nevadilo, mohol by si mi vysvetliť, čo ti sadlo na nos, že si zrazu takýto hnusný,“ prehovorila, keď zastala pred bránou ich nového domu.

„Nič mi nesadlo na nos,“ zamumlal a vystúpil. Ria ho nasledovala a kým dorazili k dverám, celý čas sa zachmúrene dívala na jeho chrbát. Až keď Nikola zastal pred dverami a z vrecka vytiahol kľúče, si vzdychla a objala ho okolo pása.

„Tak mi prepáč, že som ti vyčítala takú banalitu. Viem, že toho máš veľa aj ty, lebo chceš všetko stihnúť a dokonca som aj väčšinu plánovania svadby nechala na teba. Mrzí ma to, naozaj ma to mrzí,“ zamumlala do jeho pleca, na ktoré následne vtisla pusu.

„V poriadku, nič sa nedeje,“ odvetil úplne ľahostajným tónom, čo Riu spočiatku najedovalo, ale keď zacítila, ako ju zobral za ruku, jej hnev sa rozplynul. Nuž, áno, už si zvykla, že hoci to nebolo často, ale Nikola dokázal byť pekne náladový. Jej to však ani trochu nevadilo, na to ho mala príliš rada a táto otravná črta sa veľmi ľahko stratila medzi tými ostatnými, za ktoré ho milovala.

„Tak? Ozvala sa Marnie? Budú tu?“ opýtala sa znova, keď vošli do malej vstupnej haly, kde si odložili kabáty a Ria si zavesila kabelku na jeden z vešiakov, ako to robievala vždy odkedy s Nikolom začali spolu bývať.

„Budú, samozrejme. Marnie sa ma neprestávala vypytovať, prečo si jej nezavolala ty. Mám také tušenie, že by si veľmi rada pohovorila o tvojich šatách, aj keď sa o tom nezmienila. No, niežeby nejaké šaty boli, všakže, slečna Nerozhodná,“ odvetil a cestou do kúpeľne sa na ňu ponad plece uškrnul.

Ria zacmukala a prevrátila očami. „Ty to máš jednoduché! Všetky saká sú v podstate rovnaké,“ vyhŕkla a nasledovala ho.

„S tým by som si dovolil nesúhlasiť. Sú rôzne strihy, aj farby a tisíc iných vecí okolo,“ povedal vážne, umývajúc si ruky, pričom si neodpustil, aby ju trochu neofŕkal.

„Jasné,“ zafrflala Ria a utrela si tých pár kvapiek z tváre, ktoré kvôli jeho ’útoku‘ na nej pristáli. „Však počkaj, ty sa budeš čudovať, aké šaty si napokon vyberiem. Budeš pred oltárom plakať, keď ma v nich uvidíš.“

„Od hrôzy?“ opýtal sa s podpichovačným úškrnom na tvári.

„Od dojatia!“ vyhŕkla napajedene Ria a tentoraz to bola ona, kto ho ofŕkala vodou, no jemu sa podarilo kvapkám vyhnúť tým, že pred seba vytasil uterák.

Ria pri pohľade na to, že jej útok vyšiel nazmar, otrávene zastavila vodu a zamračene natiahla ruky za uterákom, ktorý ešte stále držal pred sebou.

Spravil k nej krok a prikryl jej mokré ruky huňatým, zeleným uterákom. „Ale no nejeduj sa, vieš som len žartoval. Napokon veľmi dobre vieš, že ty by si bola krásna aj vo vreci,“ povedal, jemne jej utierajúc ruky. Ria sa ani nepohla, len na neho škaredo zazerala.

„To mi je ale kompliment,“ zamumlala nespokojne, keď jej pustil ruky a uterák zavesil späť na vešiak.

„Chceš iný?“ opýtal sa pobavene, ale ona zavrtela hlavou.

„Prosím, radšej ma od toho ušetri.“

„S radosťou, aj keď mi nedá nepodotknúť, že aj napriek všetkým šatám, či vreciam, za najkrajšiu ťa považujem bez nich,“ vyhlásil.

Rii z úst unikol povzdych a cítila, ako sa jej líca rozhoreli. „Povedala som, aby si ma od ďalších poznámok na túto tému ušetril,“ zakňučala, pretože nech už boli spolu akokoľvek dlho, na tieto jeho poznámky si nedokázala zvyknúť. Už len preto, lebo sa po nich menil na nezastaviteľného Casanovu a to ju privádzalo aj napriek všetkému do nenormálnych rozpakov.

„Prečo? Je to pravda a vidím, že si sa začala červenať. Nepovedz, že ti to nepadlo dobre a...“

„Prosím, už dosť!“ vyhŕkla Ria a zastala cestou do kuchyne, kvôli čomu do nej Nikola zozadu vrazil, pretože jej bol v pätách.

„Ah, jaj. S tebou nie je žiadna zábava, kam v takýchto chvíľach mizne moja Darya?“ opýtal sa naoko sklamane, oprúc si bradu o jej plece a objímuc ju okolo pása.

„Si strašný,“ poznamenala potichu, no neodolala, aby sa neoprela o jeho hruď.

„Len občas,“ povedal so smiechom a trochu viac si ju k sebe privinul.

„Stačí aj toľko. Aj vtedy sa ti zvyčajne podarí zo mňa vytiahnuť to... najhoršie.“

„Najhoršie? Ja by som to nazval najpríťažlivejším. V takých chvíľach ma privádzaš do šialenstva.“

Ria sa mu vymanila z objatia a otočila sa k nemu tvárou. Zadívala sa do jeho hravých očí. „Uvidíme, čo na to povieš, až sa mi náhodou zbláznia hormóny. Ale teraz späť k vážnejšej téme – svadbe,“ vyhlásila a sledovala, ako sa na krátku chvíľu Nikola zamračil, no tie ihravé iskričky mu z očí nezmizli.

„Dobre, dobre. Nebudem ťa viac dráždiť.“ Vytasil pred seba ruky v geste, ktoré jasne hovorilo o jeho ústupe. „Ale Marnie by si mala neskôr zavolať. Nechcem, aby na mňa padlo podozrenie, že som ti nepovedal o tom, ako sa na teba pýtala.“

Ria krátko prikývla, zobrala ho za ruku a spolu s ním vstúpila do kuchyne, na prahu ktorej dovtedy stáli. Vybrala sa rovno ku chladničke, z ktorej vybrala džús a sotva sa stihla otočiť, Nikola jej už podával pohár.

„Ďakujem.“ Zobrala ho od neho. Sledovala, ako sa Nikola posadil k stolu a bradu si oprel do dlane.

„Rebeka a jej rodinka prídu?“ opýtal sa, kým ona vypila džús a sadla si na druhú stoličku.

„Prídu. Skoro dve hodiny mi húdla ho ucha o tom, ako moc sa teší. Prinesú aj deti, aj keď po obrade ich vyzdvihnú jej rodičia a zoberú k nim domov.“

„Dobre. Som rád, že budú vedieť prísť. S dvoma deťmi to musí byť určite komplikované,“ poznamenal zamyslene a Ria súhlasne prikývla, hoci nevedela, ako moc komplikované to mohlo byť. I keď to onedlho budú mať tú česť spoznať aj oni dvaja. Trochu sa pousmiala nad touto myšlienkou, čo Nikolovi očividne neušlo, no nestihol nič povedať, keď sa ozval zvonček a následné búchanie na dvere.

Obaja sa zľakli a spýtavo sa pozreli jeden na druhého. Ria nechápavo nasledovala Nikolu, ktorý bol pohotovejší než ona a už sa vybral otvoriť.

„Ten sviniar ťa vydedil?!“ vykríkla Ina, keď vpadla do haly. Tvár mala desivo zvraštenú a celú červenú od hnevu. Za ňou vošiel Andrej, ktorému na tvári tiež sedel akýsi nesúhlasný výraz zmiešaný s nahnevaným.

Nikola zaspätkoval, keď ho Ina schmatla za tričko, no vzápätí sa usmial a okolo jej zápästí si ovinul prsty, aby od seba jej ruky mohol dostať preč. Ria ich sledovala, a keď videla, ako Nikola odstúpil ešte o trochu ďalej od svojej sestry, prišla k nemu.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa, no Nikola reagovať nestihol, pretože sa znova ozvala Ina, ktorá stále hystericky kričala.

„Súhlasil s tým, že ho otec nezahrnie do závetu! Ako si len mohol súhlasiť?!“ Prebodla ho vyčítavým pohľadom a už by aj pokračovala, ale Andrej jej položil ruku na plece a tým ju zarazil v ďalšom kričaní. Aspoň na malú chvíľu.

„Miláčik, mohla by si ho nechať vysvetliť to, nemyslíš si?“ prehovoril a Ina sa k nemu prudko zvrtla.

„Vysvetliť?! Čo tu treba vysvetľovať?! Nechal vlastného otca, aby ho obral o dedičstvo...“

„Ina, stačí,“ zarazil ju tichým, ale rozhodným hlasom brat. „Ono to nie je tak, ako si očividne myslíš. Čo keby sme šli do obývačky. Tam sa porozprávame, ale dopredu ti hovorím, že robíš zbytočnú drámu.“

Ina na to nič nepovedala, len zomkla pery a bez toho, aby na bárskoho čakala, vydala sa do obývačky. Ria videla Andrejov ospravedlňujúci pohľad, ktorý venoval Nikolovi. Ten iba zavrtel hlavou a vydal sa za svojou sestrou. Ria s Andrejom ho mlčky nasledovali.

„Dáte si niečo?“ opýtal sa napokon Nikola po tom, čo sa všetci zišli v miestnosti.

„Nič nechceme, len mi konečne vysvetli, čo sa stalo,“ zavrčala Ina nespokojne a hodila sa do kresla, odkiaľ svojmu bratovi venovala škaredý pohľad.

Nikola tomu venoval len veľmi málo pozornosti a svoj pohľad od sestry napokon odtrhol po pár sekundách. Svoje oči zameral na Andreja, ktorý však zavrtel hlavou. „Tak si sadni,“ povedal mu, načo Andrej bez slova prešiel ku kreslu, v ktorom sa Ina usalašila a jednoducho sa postavil vedľa neho.

Rii sa zdalo, že tak spravil kvôli tomu, aby mohol Inu v prípade potreby zastaviť. To v nej na sekundu vyvolalo pobavenie, no vzápätí si pomyslela, že spravil dobre. Ina rozhodne nepotrebovala, aby bola takáto rozrušená. Po tom, čo odvrátila svoj zrak od tých dvoch, jemne sa dotkla Nikolovho predlaktia, čím upútala jeho pozornosť.

„Aj ty si sadni,“ povedal potichu, ale on sa ani nepohol. Ria mlčky prikývla, a keď sa usadila, zvedavo sa na neho pozrela. Bola zvedavá na to, čo chcel povedať a popravde sama bola zvedavá na sľub, ktorý svojmu otcovi dal, keď mu oznámil, že jeho miesto neprevezme, pretože hoci to bolo už dávno, nepovedal jej to a vlastne sa na to ani nepýtala. Nemalo význam vyzvedať, verila mu, keď povedal, že je všetko v poriadku. A v podstate to tak aj bolo. Ani raz sa jej nezazdalo, že by bol Nikola kvôli svojmu rozhodnutiu vyhovieť žiadosti svojho otca nepokojný, či ustarostený.

„Tak po prvé,“ začal po krátkom tichu, počas ktorého sa očividne snažil usporiadať svoje myšlienky. Na tvári mu celý čas sedel nespokojný výraz a zachmúrene sa díval pred seba. Ria predpokladala, že za to mohol Inin prepad, hoci pokojne mohla byť na vine aj téma, s ktorou vyrukovala. „Otec ma nikdy nežiadal vzdať sa dedičstva. Nech je už akýkoľvek, až takýto podlý, Ina, nie je. Chcel odo mňa iba toľko, aby som sám povedal, čoho sa vzdám. Bol to teda môj nápad. Ja sám som sa vzdal dedičstva, a jedine z toho dôvodu, že mi na ňom záleží najmenej. Svojich podielov som sa zrieknuť nemienil a svojho života tiež nie. A hlavne som sa nemohol vzdať svojej budúcnosti s Daryou,“ vyhlásil a krátko sa zadíval na Riu. Tá na sekundu stŕpla a neveriacky zažmurkala. Áno, ich otec bol všelijaký a už si stihla všimnúť, že pred očami mal skôr materiálne veci, než šťastie. Bol to fakt a vôbec by mu nerobilo problém zariadiť život svojim deťom tak, ako by to vyhovovalo jemu, ich firme a ich bankovým účtom. To už pochopila, a aj keď ho preto neodsudzovala, nepovažovala to za správne, ani dôstojné.

„Chcel to, videl som to na ňom, pretože sám chcel dohodnúť výhodný sobáš, nebola si sama, komu by rád kibicoval do života. Preto som za ním šiel s pevným rozhodnutím, proti ktorému nemohol nič namietnuť. Za to, aby mi dovolil odísť mu jednoducho muselo stačiť to, že sa vzdám dedičstva. Myslím si, že som svoje zaplatil za rozhodnutie, ktoré som priniesol, presne ako odo mňa očakával.“

„I tak si to nemal robiť,“ zafrflala Ina, ktorá ho pozorne počúvala a Rii sa zazdalo, že v jej očiach zazrela aj záblesk pochopenia.

„Prečo? Sú to len materiálne veci, ktoré dokážem zabezpečiť aj ja sám, vlastným úsilím, sebe aj svojej rodine,“ povedal sebavedome a na tvári sa mu objavil jemný úsmev.

„Nemyslela som to tak, že by si to nedokázal. Ja len... jednoducho mi to pripadá neférové.“

„Podľa mňa to bolo celkom férové a s radosťou som to spravil. Takto môžem mať pri sebe milovanú osobu, môžem robiť to, čo chcem a robí mi radosť, k tomu si tým aj zarábam, čo je tiež veľmi príjemná skutočnosť. Nemusel som sa vzdať ničoho, čo som mal predtým, pretože nič z toho mi neposkytoval otec a jeho majetok.“

„Mne ale často pripadalo, že míňaš viac, než sám máš,“ poznamenala Ina trochu podpichovačne.

„Sestrička, nezabúdaj, že ja som na rozdiel od teba svoje peniaze investoval a vďaka odborníkom mi vynášajú celkom slušne.“

„Aj tak si myslím, že...“

Ria sledovala, ako Andrej znova položil Ine na plece ruku, čím ju zarazil, a s tým ona osobne súhlasila, pretože podľa nej bola vec vysvetlená dostatočne. Ina sa krátko zadívala na svojho manžela, potom si vzdychla a pošúchala si čelo. „Neviem, prečo som pochybovala, že si si veci pred tým rozhodnutím premyslel dostatočne.“

„Ani ja. V každom prípade som si však všetko premyslel viac než dostatočne. Vždy som vedel, že napokon odídem z firmy, čím otcovi spravím napriek, pripravoval som sa na to dlhé roky.“

„No dobre. Mýlila som sa a spravila som zle, že som o tvojom rozhodnutí pochybovala. Napriek tomu otcovi nikdy neodpustím tento jeho prístup,“ zafrflala a paže si prekrížila na prsiach.

„To už nechám na teba, ale znova opakujem, že to nebol jeho nápad, ale môj. Za moje rozhodnutie nemôžeš obviňovať jeho,“ povedal vľúdne, potom natiahol ruku k Rii, ktorá to celé iba mlčky sledovala a jej myšlienky boli tak rozhádzané, že sama netušila, čo by si o tom celom mala myslieť. „Teraz, keď sa toto celé vysvetlilo, bude vhodné, ak vás pohostíme. Dúfam, že sa neponáhľate,“ vyhlásil s úsmevom, kým k nemu Ria podišla.

„Keď sme už tu.“ Mykla plecami Ina, nad čím sa Nikola krátko zasmial, zobral Riu za ruku a spolu s ňou sa vybral do kuchyne.

Ria očakávala, že sa hneď pustí do prípravy občerstvenia, ale miesto toho sa k nej otočil vo chvíli, keď sa za nimi zatvorili dvere. „Aj ty si myslíš, že som spravil chybu?“ opýtal sa so záujmom, čo Riu prekvapilo a zároveň potešilo.

Bola rada, že je zvedavý na jej názor, a hoci mala myšlienky ešte pred krátkou chvíľou úplne roztrúsené a zmätené, až ju z nich začínala hlava bolieť, zrazu jej jedno bolo úplne jasné. Dôverovala jeho rozhodnutiu a to mu aj celkom úprimne povedala.

„Ďakujem,“ povedal a znova zobral jej ruku do tej svojej. „Ani nevieš ako moc pre mňa znamená, že ťa mám pri sebe.“

Ria sa uchechtla. „Čo by si len robil bezo mňa, však?“ opýtala sa trochu podpichovačným tónom.

„Strašná je to aj predstava,“ odvetil s úškrnom, načo sa Ria naširoko usmiala, krátko mu stisla ruku, potom ho pustila.

„No, poďme pripraviť to občerstvenie, aby hostia nemuseli dlho čakať. Som si istá, že Ina vysmädla od toľkého kriku,“ poznamenala pobavene a Nikola prevrátil očami, potom sa obaja dali do prípravy občerstvenia.

 

Večer, keď si ľahol do postele, prepadli ho nepekné myšlienky na tému, o ktorej si myslel, že je vyriešená. Ina to nemala vyťahovať a vôbec sa to nemala ani dozvedieť. Nebola náhoda, že jej o tom nepovedal. Nechcel, aby zbytočne robila cirkus okolo niečoho tak nepodstatného.

Odkedy mu otec povedal, že to bude on, kto od neho prevezme vedenie firmy vedel, že mu toto želanie nesplní. Mal iné plány a radšej by robil hocičo iné, len nie riadil firmu. Nemal k tomu vzťah, presne ako pred rokmi vyhlásila jeho stará mama. Bol rád, že aspoň ona to videla a prijala jeho rozhodnutie a plány pokojne a s dôverou. Verila, že nech sa už jej vnuk pustí do čohokoľvek, bude úspešný. Čo sa jeho matky týkalo, ona sa nikdy nestarala o to, čo s nimi plánuje jej manžel. Podporovala svoje deti a mala svoj vlastný názor, ale ten nikdy nepovedala svojmu manželovi. Podporovala ich mlčky, a keďže ich poznala oveľa lepšie, než ich otec, tak vedela úplne presne, ktoré jeho plány ich deťom nebudú vyhovovať. A popravde, práve kvôli tomu sa ich snažila podporiť v ešte viac.

Nikola vždy vedel, že keby tam nebola stará mama, ich mama by sa nikdy otvorene nevzoprela svojmu manželovi tak, ako to spravila pred niekoľkými rokmi, keď mu povedala do očí, že nemá nijaké právo hovoriť do života svojim deťom, pretože ich vôbec nepozná. Bolo to kruté, ale účinné. Upustil od sobáša, ktorý pripravoval pre Inu. Možno keby to neurobila pred celou rodinou, od svojho plánu by neupustil. Nevedel, ako sa k ich mame správal v súkromí, hoci pochyboval, že nejaké vôbec majú. Teda spoločné. Už dlhé roky ich nevidel vychádzať zo spoločnej spálne, pretože od istého času používali oddelené spálne a bolo veľmi zriedkavé, že sa v hocijakej miestnosti ocitli len sami dvaja. Ich mama sa väčšinu času zdržiavala v blízkosti starej dámy, a keď sa pobrala odpočinúť si, ona sa pobrala do svojej izby tiež s výhovorkou, že ju rozbolela hlava. Vedel, že to tak nikdy nebolo. Zašiel za ňou nespočetne veľa ráz, kým býval doma a videl, že jeho mame nič nie je. Väčšinou pokojne sedela v kresle a čítala. Najskôr tomu nerozumel, potom to však celé pochopil. Nemilovala svojho manžela a nevidela dôvod, a už vôbec netúžila po tom, aby ho mala vo svojej blízkosti. Raz sa jej na to spýtal, a hoci bola jej odpoveď vyhýbavá, jemu podstata bola úplne jasná. Zobrali sa z povinnosti, pretože ich starý otec považoval tento sobáš za veľmi výhodný pre obe strany. Až vtedy si celkom uvedomil, čím sa ich rodina odlišovala od tých, ktoré vídal na ulici, či u svojich známych.

Rodičia ich síce milovali, aspoň mal taký pocit, keď bol dieťa a vlastne si nechcel ani nič iné ohľadom tejto témy myslieť, aj keď ako dospelý tak trochu zapochyboval o citoch ich otca voči nim. Na druhej strane, pamätal si ako sa s nimi zvykával hrať a venoval im čas, aby ich učil. Vypočul si ich rovnako ako ich mama, keď za ním prišli s nejakým problémom. Áno, neboli to zlé časy a cítil sa milovaný, to by nemohol poprieť nikdy. Napriek tomu v pozadí cítil vždy akési napätie a jeho pôvod pochopil, až po tom, čo začal viac vnímať ako sa ich rodičia správajú jeden k druhému. Nepochybne sa k sebe správali s úctou, no z ich gest chýbala akákoľvek láska. Vždy sa jeden k druhému správali pekne, ale rozhodne nie s láskou. Nikola ich nikdy nevidel pobozkať sa, či sa len tak držať za ruky, alebo objať. Najskôr si myslel, že je to kvôli starej mame, ktorú vtedy považoval za oveľa konzervatívnejšiu a takéto prejavy lásky by mohla považovať za nevhodné pre oči iných. No, už pochopil to tak nebolo. Jednoducho jeden druhého neľúbili a preto tieto prejavy úplne chýbali.

„Nad čím tak veľmi rozmýšľaš?“ ozvala sa Ria, ktorá vošla do izby tak potichu, že si ju vôbec nevšimol, a jeho myšlienky prerušila až jej otázka.

„Hm?“ zahmkal najskôr trochu zmätený, potom si však povzdychol a posadil sa. „Len som uvažoval nad celým, čo sa dnes odohralo. Nechcel som, aby o tom Ina vedela.“

„Prečo?“

Tvár mu skrivila nepekná grimasa a sledoval, ako sa Ria zastavila pred skriňou, ktorú následne otvorila a vybrala z nej jednoduché letné šaty, ktoré si obzrela a zavesila ich zvonku na práve zatvorené dvere skrine.

„Pretože som nechcel, aby takto vyvádzala. Okrem toho spôsobila, že som o sebe zapochyboval a to nemám rád. Už som si pochybovania užil viac než dosť, viac nepotrebujem.“

„Občas všetci o sebe zapochybujeme. Určite si spomínaš, keď sme plánovali otvoriť prvú kaviareň.“

Nikola sa pousmial. Veľmi dobre si pamätal, ako Ria zrazu chcela všetko vzdať. Lenže jej pochybovanie bolo v jeho očiach úplne iné, než to vlastné. Jej pochybnosti považoval za normálne, ba dokonca aj rozkošné, lenže tie svoje takto vnímať nedokázal. Hlboko v srdci vedel, že spravil dobre a bol rád, že tak spravil, no Ina v ňom vyvolala niečo, čo sa mu ani trochu nepáčilo, ale akosi sa toho nedokázal zbaviť.

„Ah, tento pohľad poznám. Ani na to nepomysli!“ vyhlásila Ria a on si až v tejto chvíli všimol, že sa díva priamo na neho.

„Na čo také?“ opýtal sa trochu prekvapený jej rozkazom.

„Nebudeš robiť nič nebezpečné!“ Vystrčila varovne ukazovák a trochu zvraštila čelo.

Nikola sa zasmial a krátko zavrtel hlavou. „To mi ani nenapadlo, ale keď už hovoríš...“

„Neskús!“ vyhŕkla znova a skočila vedľa neho do postele. Nahla sa celkom blízko neho a zadívala sa mu do očí. „Neprežila by som, keby sa ti niečo stalo,“ zašepkala úplne vážne a jej tón ho naplnil nehou.

Dlaň si položil na jej líce a svoje čelo si oprel o to jej. Zatvoril oči a chvíľu si užíval jej blízkosť bez jediného slova. Nechcel, aby si robila starosti ohľadom jeho niekdajšieho zvyku, pretože zistil, že ho už nepotrebuje a s veľkou radosťou sa ho pred dvoma rokmi zriekol úplne.

„Prisahám, že nič také viac nespravím,“ šepol, potom sa od nej odtiahol a usmial sa na ňu.

Videl Riin trochu váhavý pohľad, no potom predsa len krátko prikývla. Usadila sa vedľa neho a nohy si strčila pod prikrývku.

„Vôbec o svojom rozhodnutí nemusíš pochybovať. Tak, ako si ty stál vždy pri mne, ja budem stáť pri tebe. Nech už budúcnosť bude akákoľvek, spolu to vyriešime. Som si celkom istá, že to tak bude,“ povedala Ria trochu chlácholivo a pousmiala sa.

Nikola s úsmevom prikývol, potom sa zošuchol nižšie a hlavu si položil do jej lona. Cítil, ako ho Ria začala hladiť po vlasoch a mal pocit, akoby všetky jeho pochybnosti svojimi jemnými pohybmi zmietala kamsi do zabudnutia.

Jeho pochybnosti pramenili v myšlienke na ich dieťa a jeho budúcnosť. Netýkalo sa to ani tak materiálneho zabezpečenia, než toho, že by mu nedokázali poskytnúť dostatok času, starostlivosti a lásky. Do jeho myšlienok sa úzkosť a strach z neúspechu vkradli tak nenápadne, že si to ani nevšimol. Zrazu si začal robiť starosti pre problémy, ktoré ešte nevznikli a možno nikdy ani nevzniknú. Uvažoval nad riešeniami, ktoré možno nikdy nebudú potrebné a snažil sa priniesť rozhodnutia, ktoré možno nikdy nebudú musieť byť spravené. Celkom si to neuvedomoval, no od chvíle, čo mu Ria oznámila, že budú rodičia, v jeho vnútri rástol strach, ktorý vtedy nemal dosť živín na rast, no Inin prepad mu tieto živiny akoby poskytol a zrazu začal nekontrolovateľne rásť.

Práve v tejto chvíli, sa však tento strach znova začínal akoby scvrkávať a on znova pocítil sebaistotu a vieru v to, že to spolu s Riou zvládnu. Áno, budú skvelí rodičia a ich dieťa nikdy nebude vidieť to, čo videl on, respektíve, nevidel vo vzťahu jeho rodičov. Ich rodina bude harmonická, nech by im už život priniesol čokoľvek – aj keď od neho očakával len a len to najlepšie. Nemienil si pripustiť, že by mohli dostať niečo iné než šťastie.