Unudene ťukala do klávesnice
a snažila sa niečo vyprodukovať, ale príliš sa jej nedarilo. Otvorený
dokument, ktorý asi tri hodiny zíval prázdnotou, teraz zapĺňali u-čka, keďže to
bolo písmo, na ktoré celý čas ťukala. Už dlho uvažovala, že by mohla aspoň
pripraviť akýsi plán do budúcnosti, no nedarilo sa jej. Každý nápad jej
pripadal pritiahnutý za vlasy a ona sa ich hanbila dať na papier – aj keď
iba v elektronickej forme.
Leto sa pomaly blížilo ku
koncu. S jeho koncom sa blížil aj dátum odchodu na dovolenku, ktorú si
s Nikolom naplánovali, no blížila sa aj každoročná oslava v deň
otvorenia ich firmy. Tento rok bola pozvaná aj ona a jej to už všetko
začínalo pripadať trochu veľa. Stretnutie s Nikolovými rodičmi, ich
zásnuby, nová práca a kopa iných vecí, ktoré predtým v jej živote
neboli. Jednoducho mala pocit, že jej to všetko začína prerastať cez hlavu. Ale
skúšala byť trpezlivá a Nikola jej bol skutočne výbornou oporou. To ju
dosť upokojovalo a napĺňalo sebaistotou, o ktorú by zrejme už po
toľkých veciach dávno prišla. Nebola síce bojazlivá a netrpela ani nízkym
sebavedomím, ale aj tak toho začínalo byť na ňu veľa, a ona vedela, že
keby nebolo jej snúbenca, už by ju to zložilo. Vždy ju totiž dokázal podržať
a vždy vedel, čo povedať, aby jej to pomohlo.
Zrazu jej cinkla správa
a ona iba veľmi neochotne odvrátila pohľad od svojho ’majstrovského diela‘
pozostávajúceho z jediného písmenka. Napriek tomu však do ruky zobrala
mobil a otvorila správu. Písal jej Kristián. Správa bola krátka a on
sa s ňou v nej v podstate len rozlúčil.
Už niekoľko týždňov vedela,
že Kristián mieni odísť na nejaký čas do zahraničia, no ešte ani on sám nevedel
kedy presne. Nuž, teraz jej písal, že odchádza v deň oslavy.
Ria sa dlho dívala na mobil
a uvažovala, či ho odprevadí na letisko a rozlúči sa s ním
osobne, aj keď sa jej do toho príliš nechcelo. Nemala nič proti nemu
a jeho nápad naozaj odobrovala, napokon mu určite pomôže, ak na nejaký čas
nechá za sebou toto miesto. Bolo tu toho príliš veľa, čo mu očividne nedovolilo
ísť ďalej. Bola tu ona, bola tu Ina, bol tu aj Nikola a celá ich firma,
kde sa aj naďalej neustále stretával s tými, ktorými si navzájom istým
spôsobom ublížili. Rozhodne to tu nebolo dobré prostredie na to, aby sa niekto
dokázal pohnúť vpred. Hlavne, ak brala do úvahy to, že Kristián na nej
vyslovene lipol, pretože od nej stále chcel to, čo mu toľko rokov poskytovala –
nech to už bolo čokoľvek.
Ria nevedela presne, čo pre
neho skutočne znamenala, pretože jej
to nikdy priamo nepovedal, ale bola si istá, že sa už hodnú dobu neľúbili tak,
ako by sa partneri ľúbiť mali. Dokonca ani z jej strany. Pre ňu sa ich
vzťah stal istým stereotypom, v ktorom sa vtedy cítila bezpečne, no
napokon ju to začínalo ničiť. Očividne mala trochu nesprávny pohľad na to, ako
by mal vzťah vyzerať. Ale nebičovala sa preto. Keď sa to celé začalo, bola ešte
príliš mladá a neskôr sa z toho zabehaného kolobehu jednoducho
nedokázala dostať. Bola vďačná za ten zlom, ktorý sa vtedy pred rokom
v lete stal, pretože jej to umožnilo dostať sa z toho prekliateho kruhu,
z ktorého sa márne snažila už nejaký čas ujsť. Aj napriek tomu, že jej to
spôsobilo bolesť a zármutok.
Napokon vyťukala krátku
odpoveď, že sa s ním stretne na letisku a správu odoslala. Práve
vtedy sa otvorili dvere do jej izby a dnu nakukla jej mama. Obrátila
k nej hlavu a spýtavo sa na ňu pozrela.
„Prišiel ti balíček od
Rebeky,“ povedala a vošla dnu s malým, štvorcovým balíkom
v rukách.
„Balík?“ Ria sa prekvapene
dívala na škatuľku, ktorú jej mama položila na kraj stola. „Nič mi nepovedala.“
„Možno ťa chcela prekvapiť.“
Mykla plecami jej mama, potom sa so záujmom pozrela na monitor notebooku. „Už
tri hodiny sedíš pred tým počítačom, čo sa to vlastne snažíš spraviť?“ opýtala
sa zvedavo.
Ria preniesla svoj pohľad
z balíku na obrazovku a vzdychla si. „Len som sa snažila vyprodukovať
nejaký plán do budúcnosti, ale nedarí sa mi. Plán dovolenky sme mali hotový za
pol hodinu, no toto...“ Hodila rukou k obrazovke.
„Možno by si sa mohla o svojich
nápadoch porozprávať s Nikolom. Napokon budúcnosť máte spoločnú, tak ako
aj prítomnosť.“
„To sa ale môže zmeniť,“
namietla Ria. „Bola by som pokojnejšia, keby som mala aj samostatný plán.“
„Nepovedala si náhodou, že si
rozhodnutá nenechať tento vzťah stroskotať?“ pripomenula jej pobavene
a Ria sa zachmúrila. „Pokojne svoje plány preber so svojím partnerom.
I keby veci nevyšli, aspoň budeš mať od čoho sa odraziť. Ak nad tým budeš
takto sedieť, tak nebudeš mať plán žiadny a to je predsa len horšie, než
nejaký mať a musieť ho trochu pozmeniť. Ak teda o nejaký plán stojíš.
Ja som nikdy žiadny konkrétny nemala a pozri sa, žili sme pekne
a žijeme pekne aj teraz,“ dodala a ukázala okolo seba.
To Ria uznala. Naozaj žili
vždy pekne, i keď nikdy sa nestarala, či jej rodičia nejaké konkrétne
plány mali alebo nie. Určite ich počula preberať veci ohľadom rekonštrukcie
kuchyne, či inej časti domu, no nikdy ich nepočula robiť si dlhodobé plány.
A vlastne ona sama netušila, čo to do nej vošlo, že chcela mať plán do
budúcnosti. Nikdy jej na tom nezáležalo, ale teraz jej na tom záležať akosi začalo.
Možno za to mohol Nikola, ktorý ju k tomu naviedol tými svojimi,
o ktorých jej povedal len pred nedávnom, keďže sa o nich chcel
najskôr porozprávať s rodičmi, kvôli svojmu odchodu z firmy.
Naozaj ho začínala obdivovať,
že dokázal pripraviť plány toľko rokov dopredu. Aspoň jej teda povedal, že ich
má už dlhé roky. Vtedy sa ho nespýtala, či ich musel niekedy aj trochu pomeniť,
aby sa mu aj naďalej hodili, no teraz sa rozhodla, že sa ho na to určite spýta.
Jej mama mala pravdu. Ak
nevie na nič prísť sama, tak sa pokúsi porozprávať s človekom,
s ktorým sa rozhodla mať spoločnú budúcnosť. To bude zrejme najlepšie.
„Ďakujem, mama.“ Pousmiala sa
na ňu, potom sa natiahla za škatuľkou, na ktorej mala nalepené meno
a adresu, a bola poriadne prelepená lepiacou páskou. Bola vcelku malá
a ona bola naozaj zvedavá, čo jej Rebeka poslala. Hovorila s ňou pred
niekoľkými dňami, ale o ničom sa jej nezmienila.
Pod maminým drobnohľadom,
ktorá bola očividne rovnako zvedavá ako ona sama, strhla pásku a otvorila
balík. V nej našla poriadnu kopu tenučkého papiera, medzi ktorými napokon
narazila na malé, žlté papučky. Vytiahla ich zo škatule a nechápavo si ich
obzrela. Potom sa pozrela na svoju mamu, ktorá očividne tiež nechápala, prečo
jej kamarátka niečo také poslala, ale napokon jej začalo svitať a na tvári
sa jej objavil úsmev.
Ria si až vtedy všimla, že
pod papučkami ležal rovnako žltý papier s nápisom: ’Zase!‘ a plačúcim
emotikonom. To ju rozosmialo.
„Až s ňou budeš hovoriť,
tak jej povedz, že gratulujem,“ povedala jej mama pobavene a následne
opustila izbu.
Rii chvíľu trvalo, kým sa
prestala smiať a do ruky zobrala telefón, aby zavolala svojej kamarátke. Tá
jej hovor prijala hneď po druhom zvonení.
„Ty si blázon! Už som sa
zľakla, že som tehotná ja a neviem o tom,“ vyhŕkla so smiechom Ria,
potom dodala: „Gratulujeme!“
Rebeka na druhej strane
zakňučala. „Nebola by som proti, keby si
tentoraz bola tehotná ty. Ale ďakujem.“
„Koľko?“
„Šiesty týždeň a je mi mizerne,“ odvetila, čo Riu zamrzelo.
„To sa časom určite upraví.“
„V to pevne dúfam. Zatiaľ mi je naozaj otrasne. Pri Emily mi tak zle
nebolo,“ skonštatovala umučeným hlasom. „Ale
dosť bolo mňa, keď sa ti už uráčilo konečne mi zavolať, tak mi povedz, čo nové
u teba?“
„No, prepáč,“ ohradila sa
Ria, „aj minule som ti volala ja.“
„Kedy? Naposledy som volala ja a aj to som ťa zháňala sedemkrát,
kým si mi zdvihla,“ pripomenula jej Rebeka a Ria sa zachmúrila.
Bola to pravda. Naozaj jej
volala sedemkrát, kým mala dosť času na to, aby sa s ňou mohla
porozprávať, ale mala na to dobrý dôvod. Robila, a v robote rozhodne
nemala toľko času, aby sa so svojou kamarátkou rozprávala hodiny. Preto jej
nakoniec zavolala cestou domov a telefonovali tri hodiny, kým sa rozlúčili
a obe sa pobrali robiť si svoje veci. V Riinom prípade to bola sprcha
a spánok. Netušila, čo šla robiť jej kamarátka, ale predpokladala, že
niečo podobné.
„Nič nové nemám. Nebolo to
zas tak dávno, čo sme spolu hovorili.“
„Svadba stále nič?“
Ria zvraštila obočie. Odkedy
jej povedala, že sa s Nikolom zasnúbili, pýtala sa jej na to asi
deväťdesiatkrát. „Rebeka, my sa nikam neponáhľame,“ odvetila jej napokon to
isté, čo predtým už toľkokrát.
„Škoda, zrejme by to šlo rýchlejšie, keby si sa dostala do druhého
stavu. Nemám pravdu? A okrem toho, nepokúšajte sa termín svadby stanoviť
na dobu, keď sa nebudem môcť zúčastniť kvôli pôrodu, hej?“ upozornila ju
a tiež to nebolo prvýkrát, čo jej toto povedala.
„Ako som už vravela. Môžeš
byť pokojná, na tento rok ju naplánovanú rozhodne nemáme,“ podpichla ju Ria.
„To mi je na dve veci. Tento rok rodiť nebudem,“ zafrflala Rebeka,
čo Riu pobavilo a len s ťažkosťami udusila smiech, ktorý sa jej dral
z hrdla.
„Keby sa niečo zmenilo,
i tak by som ti dala dopredu vedieť, nemusíš sa strachovať. No, zatiaľ sme
o tom ani len nehovorili. A mimochodom, do druhého stavu sa dostať
tiež zatiaľ nechcem.“
„Chceš či nie, niekedy je to iba blbá náhoda,“ zamrmlala otrávene
a Rii z jej slov bolo jasné, že u nej šlo rozhodne o náhodu. Na druhej strane si spomenula aj na Inu,
ktorej sa to stalo tiež a tá myšlienka ju trochu zarmútila. Bolo jej toho
naozaj ľúto... ešte stále. I keď
jej sa to priamo netýkalo.
„Nuž, mienim sa postarať
o to, aby sa takáto náhoda ani
náhodou nestala,“ povedala, no hneď si aj spomenula na isté činnosti a isté noci, keď bolo toto to úplne
posledné o čo sa starala. To ju prinútilo povzdychnúť si
a v sebe si povedala, že bude musieť dávať väčší pozor. Už neraz
zvažovala tabletky, ale nejako sa k tomu ani raz nedokázala prinútiť, čím
vlastne nezodpovedne riskovala.
„Uhm, však ty vieš,“ skonštatovala po chvíli Rebeka a Ria si
voľnou rukou pošúchala čelo.
Práve v tej chvíli sa už
nechcela zaoberať touto vecou, a tak tému radšej odviedla k Emily,
ktorá mala onedlho sláviť svoje prvé narodeniny.
Ria rada hovorila so svojou
kamarátkou, ak práve nebola ufrflaná, čo na jej nešťastie bola. Ale nechala ju,
nech rozpráva a ona ju počúvala len tak na pol ucha. Rebeka bola ukecaná
a Rii to často vyhovovalo. Hlavne ak jej myšlienky často odbiehali od
danej témy. I teraz svoju kamarátku počúvala len občas, pretože myslela na
budúcnosť. V poslednej dobe sa jej príliš nevenovala a väčšinou sa
len nechala unášať prúdom, no teraz ju k tomu čosi prinútilo.
Nedokázala by povedať čo
konkrétne to bolo, ale kým Rebeka rozprávala o tom, čo všetko Emily stihla
vyviesť a koľkokrát sa na drobnostiach s Teom pochytili, ona
uvažovala nad nadchádzajúcim rokom. Nie, tentoraz sa ani len nesnažila robiť si
nejaké plány, jednoducho len rozmýšľala a predstavovala si, aký budú mať
s Nikolom nasledujúci rok. Zdalo sa, že sa do konca roka, keď budú mať
prvé výročie, všetko stihne pomerne pekne ustáliť a urovnať. Ďalší rok by
teda rozhodne nemal byť taký premenlivý
ako ten, ktorým práve prechádzajú. Bola zvedavá, ako budú oni dvaja fungovať,
keď sa všetko dorieši. Toho sa síce nebála, že by sa nudili, ale až padnú do
istého stereotypu... jednoducho bola zvedavá na to, ako to bude vnímať.
„Asi by som mala ísť, Teo sa vrátil,“ prerušila jej myšlienky
Rebeka svojím skonštatovaním, kvôli čomu sa Ria trochu strhla. Mala čo robiť,
aby sa znova dokázala chytiť toho, čo jej vlastne celý čas z väčšej časti unikalo.
„Jasné. Len pokojne choď
a porob si veci,“ povedala, i keď mala pocit, že to vyznelo naozaj
hlúpo.
„Tak sa zatiaľ maj, ešte si zavoláme, či napíšeme. Pá,“ zatiahla
Rebeka a ani len nečakala na to, aby Ria čosi povedala, len jednoducho
zložila.
S úsmevom na perách
položila telefón na stôl a pohľad jej padol na malé, pletené, žlté
papučky. Zobrala si ich do rúk a s úsmevom si ich chvíľu obzerala.
Boli strašne milučké. Zamyslela sa nad tým, aké to bude, až bude čakať dieťa
ona, no nedokázala si to predstaviť. Pre ňu to bolo ešte stále možno trochu až príliš vzdialené na to, aby sa
dokázala do toho vžiť.
Napokon papučky položila späť
na stôl a postavila sa. Ruky natiahla nad seba a poriadne sa
ponaťahovala. Bolo na čase, aby konečne v ten deň spravila aj čosi
užitočné.
Kristián netrpezlivo
prestupoval z jednej nohy na druhú a čakal. Ria sa s ním mala
prísť rozlúčiť na letisko, ale zdalo sa, že mešká. Už vyťahoval telefón
z vačku, aby jej zavolal a spýtal sa, či to stihne, pretože
zostávajúci čas do odletu a veľmi rýchlo skracoval a on by sa pomaly
mal pridať k ostatným cestujúcim.
Práve chcel vytočiť jej
číslo, keď sa ozvalo jeho meno. Pomedzi ľuďmi, ktorí sa presúvali hore-dole po
letisku sa k nemu ponáhľala Ria. Potešilo ho, že to stihla, aj keď vôbec
nedúfal, že by ho skutočne prišla
vyprevadiť. Skôr sa domnieval, že na poslednú chvíľu to celé zruší a tento
pocit v ňom každou minútou meškania narastal.
„Ah, prepáč, bola strašná
premávka a z domu som vyrážala tiež neskôr,“ vydýchla, keď
k nemu dorazila a na krátku chvíľu sa rukami oprela o svoje
kolená, aby chytila dych.
Kristián sa obzeral
a hľadal Nikolu, pretože predpokladal, že prišla s ním, ale nikde ho
nevidel. Buď ju teda ešte nedobehol, alebo sa stratil medzi ľuďmi, aby ho
nemohol zazrieť. To, že neprišiel mu ani len nepadalo. Už len kvôli tomu, lebo
sa mu zdalo, že on a Ria sú jednoducho nerozluční. Akoby zrástli. Sprvu ho
to hnevalo, pretože bolo pre neho ťažké Riu zastihnúť samú, no teraz... teraz
sa s tým už zmieril.
„Nikola je kde?“ opýtal sa,
keď sa nakoniec Ria narovnala a venovala mu spýtavý pohľad, pretože zrakom
stále pozorne premeriaval ľudí naokolo.
„Nikola?“
Prikývol, potom sa konečne
pozrel na ňu a jej nechápavý výraz, mu na tvári vyčaril úsmev. „Myslel som
si, že prídete spolu,“ povedal.
„Ah tak. Šiel podpísať nejaké
veci do firmy. Nie je tu,“ odvetila jednoducho, čo ho nemálo prekvapilo. Jeho
prekvapenie očividne zachytila aj Ria, pretože s nadvihnutým obočím naklonila
hlavu nabok a jej pohľad na hodnú chvíľu spočinul na jeho tvári. „Si
nebodaj sklamaný?“ spýtala sa.
„To by som nepovedal. Len sa
mi zdalo, že ste nerozluční,“ povedal pobavene.
Ria iba zavrtela hlavou, ale
nijako to nekomentovala. Radšej prešla na inú tému. „Kam vlastne máš
namierené?“
„Do Kalifornie. Mám tam
príbuzných. Síce vzdialených, ale kedysi sme sa veľa stretávali, rád by som
kontakt s nimi obnovil,“ odvetil s úsmevom, potom hodil pohľadom na
cestujúcich, ktorí už pomaly začali nastupovať. Rad však bol dosť dlhý, ešte
mal chvíľu času.
„Nikdy si nespomenul, že by
si tam niekoho mal,“ poznamenala a v hlase sa jej mihla jemná
výčitka. Hej, vedel, že to nebolo správne, ale vtedy mu to rozhodne nepripadalo
dôležité. Napokon sa naposledy stretol s nimi, keď mal sedemnásť. Odvety
o nich ani len nepočul. Jedine, keď mu o nich niečo povedali rodičia.
„Už sme sa dlho nestýkali.“
Pokrčil plecami.
„A čo máš v pláne tam?“
vyzvedala ďalej, nezaoberajúc sa viac tým, že sa jej nezmienil o takej
v podstate základnej veci.
Kristián sa zarazil. Popravde
nemal úplne jasno v tom, do čoho sa pustí a čo bude robiť tam, či
inde. „Najskôr si odpočiniem, potom uvidím,“ odvetil nakoniec pravdivo.
Hocijako si ako prvé chcel odpočinúť a usporiadať si myšlienky i život.
Zistil, že aby sa mu to podarilo, bude musieť odísť, pretože tu ho rozptyľovalo
príliš mnoho vecí.
Po tejto odpovedi medzi nich
padlo ticho, počas ktorého sa Kristián skúmavo díval na Riu, ktorá očividne nad
niečím uvažovala. Na tvári jej sedel najskôr zadumaný výraz, ktorý sa pomaly
zmenil na váhavý, až si napokon vzdychla a opýtala sa: „Vrátiš sa ešte?“
Kristiána táto otázka trochu
zarazila, pretože netušil, prečo si Ria vydedukovala, že by sa nechcel vrátiť.
Na druhej strane naozaj uvažoval aj nad touto možnosťou. Lenže to nebolo nič,
čo by vedel povedať naisto. Ešte neprišiel ani len do svojho prvého cieľa,
nevedel čo bude tam. Nevedel, čo ho tam postretne a čo sa tam bude diať.
Na to si bude musieť ešte chvíľu počkať. Vedel, že s istotou na Riinu
otázku bude vedieť odpoveď najskôr o niekoľko mesiacov. Pretože toľko
minimálne plánoval byť preč.
„Celkom iste sa vrátim,“
povedal nakoniec. I keby sa nevrátil natrvalo, ale určite by niekedy
prišiel. „Ten byt sme ani nedoriešili,“ poznamenal nakoniec a v hlase sa
mu mihla trpkosť.
„Ja viem. Nemienila som to
riešiť, prepáč, bola som príliš...“
„Rozumiem. V každom
prípade, mienim ho predať.“
Ria prikývla. „V poriadku,
i tak je na tvojom mene.“
„Polovica z predajnej
ceny je tvoja. Ten, komu som to dal na starosť ti pošle sumu, hneď ako sa
predá,“ povedal vážne. „Napokon si doň investovala rovnako ako ja.“
Venovala mu spýtavý, trochu
neveriacky pohľad, ktorý ho pobavil, ale zároveň aj trochu zranil. „Hádam si si
nemyslela, že by som to celé nechal tak,“ ozval sa tichým hlasom a ona
očividne zrozpačitela. Z úst mu unikol povzdych a na krátku chvíľu si
privrel oči.
„Ono to nie je tak, že by som
si to myslela. Ja som sa ani len nestarala,“ začala sypať Ria nervózne, no
potom sa na sekundu zarazila a tiež si vzdychla. „Prepáč, naozaj som si to
nemyslela. Prosím, ver mi, nemám o tebe zlú mienku, aj keď to celé
skončilo tak, ako to skončilo.“
Kristián zavrtel hlavou. „To
je v poriadku. Správal som sa ako vôl a vôbec som sa ti ani
neospravedlnil. Prepáč mi, Ria. Za všetko,“ povedal a pery sa mu roztiahli
do ospravedlňujúceho úsmevu, i keď len veľmi nepatrného, pretože sa
v tej chvíli naozaj cítil mizerne. Jeho ospravedlnenie bolo úprimné, ale
pomyslenie na to všetko, čo porobil... nuž hanbil sa za svoje správanie.
„To je v poriadku. Už
dávno som ti odpustila,“ odvetila a venovala mu povzbudzujúci úsmev.
Videl, že o malú chvíľu neskôr jej pohľad skĺzol na jeho spolucestujúcich,
a on k nim tiež hodil pohľad. Rad sa krátil a bolo načase pridať
sa.
„Tomu ťažko verím, ale
ďakujem.“ Obrátil sa späť k nej. „Teraz už pôjdem. Maj sa pekne
a pozdravujem Nikolu,“ povedal, potom zdvihol svoju taštičku, ktorá bola
položená medzi nimi.
„Aj ty sa maj pekne
a dávaj na seba pozor. A budem rada, ak sa niekedy ozveš,“ odvetila usmievajúc
sa. Jemne ho potľapkala po ramene, potom od neho odstúpila o kúsok ďalej.
Ani nevedela, akú chuť mal objať ju, lenže to by nebolo správne. Musel ísť, aby
sa putá, ktoré mu bránili v pohybe dopredu, pretrhli. Potreboval za sebou
zanechať minulosť, v ktorej spravil toľko chýb. Dúfal len, že sa
z nich skutočne aj poučil. To však zistí len časom, a preto si
z toho ani len nerobil ťažkú hlavu.
„Ozvem sa. Ahoj,“ rozlúčil sa
s ňou, potom sa jej obrátil chrbtom, a hoci s ťažkým
a boľavým srdcom, ale rozhodne sa pobral k ostatným. Viac sa ani
neobzrel, len nastúpil a jednoducho za sebou nechal miesto, kde toho toľko
prežil a toľko toho pokazil, s nádejou, že mu uzdravenie zraneného
srdca a duše pôjde o čosi ľahšie niekde inde.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára