„Ani trochu na ňu nežiarliš?“
spýtal sa zamyslene Andrej a odpil si z fľaše piva, s ktorým sa
už hodnú chvíľu iba hral.
Oproti nemu sedel Nikola
a s hlavou zaklonenou a opretou o operadlo kresla sa díval
na strop nad sebou.
Andrej za ním prišiel po
robote, a keďže už bolo neskoro, tak bol jediný, za kým mohol po úspešnom
uzavretí prípadu zájsť. Hlavne v trochu podnapitom stave, keďže predtým
bol na večeri so svojím tímom, s ktorým oslávili úspešné ukončenie
prípadu.
Vedel, že Nikola bude ešte
hore, keďže už niekoľko dní v noci pracoval na jednom svojom staršom
projekte, o ktorý mal vydavateľ záujem. Cez deň lietal medzi firemnými
záležitosťami a tými svojimi, tak mu na tento konkrétny projekt zostával
čas iba večer. Aj to iba vtedy, keď u neho akurát nebola Ria. Andrejovi sa
zdalo, že si naschvál udržiava akýsi odstup, aby sa Nikola mohol sústrediť na
svoju prácu. Hoci si bol vedomý aj toho, že Nikolovi sa to ani trochu nepáči.
Práve to bol jeden z dôvodov, kvôli ktorému tlačil samého seba až
k svojim hraniciam, aby čo najskôr dokončil projekt. Očividne sa mu to
totiž nejako vymklo z rúk. Avšak nepočul od neho ani jedno slovo
ponosovania a za to ho obdivoval. Na druhej strane, určite bol na takéto
veci, ak aj nie úplne, ale aspoň sčasti zvyknutý.
„Kvôli čomu?“ vydýchol unavene
smerom k stropu.
„No, že bude mať pod palcom
celú vašu firmu, kým ty... nuž, budeš musieť začať v podstate od nuly.“
Nikola odlepil svoju hlavu od
operadla a narovnal sa. Na tvári mu sedel nechápavý výraz, z ktorého
Andrej vyčítal, že jeho poznámke celkom nerozumie. Popravde, v podstate
bola jeho reakcia vcelku oprávnená. Napokon, aj keď nebude robiť v ich
firme, bude mať všetko, čo doteraz. Dokonca aj o čosi väčší pokoj.
„Od nuly nie. Už dlho toto
robím, aj keď iba tak bokom. Okrem
toho, nebudem mať nič proti tomu, ak zo svojich pliec strasiem záťaž toho, že
som zástupca riaditeľa. Napokon tá práca ma nikdy nebavila. Nie je pre mňa
problémom uvoľniť cestu svojej sestre. Ju to aspoň baví,“ odvetil nakoniec
a napil sa piva.
Andrej iba prikývol, nijako
to nekomentoval a na miestnosť padlo dlhé, unavené ticho, počas ktorého sa
obaja s neprítomným pohľadom dívali pred seba a občas si odpili
z nápoja.
„Ale dúfam, že sa na mňa nebudeš pozerať škaredo, ak
poznamenám, že ja tebe ale závidím,“ vyhlásil po dlhých minútach ticha Andrej.
„Hm? Prečo?“
„Však máš náhodou veľmi dobrý
život podľa mňa.“
„To je pravda,“ odvetil
zamyslene Nikola a kývol hlavou, „možno až na pár drobností, ale aj tie
boli v minulosti. Až mi je podozrivé, že už niekoľko rokov sa mi celkom
pekne darí. Budem zvedavý, kedy sa to celé pokazí a hlavne kvôli čomu.“
„Prečo by sa to malo
pokaziť?“
Pokrčil plecami. „Čo ja viem?
Nič netrvá večne.“
„To je fakt,“ vzdychol si
Andrej. „Ale dúfam, že sa u teba nič nepokazí.“
Videl, že jeho poznámka
Nikolovi na tvári vyčarila malý úsmev a sám sa tiež pousmial.
„A aké máš plány s mojou
sestrou?“
„Nič konkrétne, na to je
príliš skoro, ale je mi veľmi sympatická, ako som ti už povedal. Škoda, že
obaja máme tak málo voľného času.“
„Niekedy nie je na škodu brať
veci pomaly,“ skonštatoval Nikola, načo Andrej nadvihol obočia.
„Ja nemám rád, ak je niečo
pomalé.“
„Áno, všimol som si pri
tvojom manželstve,“ podpichol ho Nikola a Andrej sa uškrnul.
„Máš pravdu, radšej to budeme
brať pomaly. No, ale ty by si tiež mohol držať klapačku, po pol roku si sa
s Riou zasnúbil, nie je to trochu priskoro?“
Tentoraz sa uškrnul Nikola.
„Nie, nie je. Poznám ju už veľmi dlho
a vždy som ju ľúbil, prečo by som mal otáľať, keď sa naskytla dokonalá
príležitosť?“
„Pravda,“ prisvedčil
s hranou porážkou v hlase Andrej a nadvihol jeho smerom fľašu,
z ktorej sa následne napil.
„Len škoda, že čím ďalej, tým
viac som si sám sebou neistý,“ zamrmlal Nikola.
Andrej mu venoval nechápavý
pohľad, ale nič sa nepýtal. Počkal, kým Nikola pokračoval sám od seba.
„Tak trochu začínam mať
strach, či jej naozaj dokážem dať to, čo potrebuje. Či ju dokážem spraviť šťastnou.“
„Tvoje pochybnosti sú pre mňa
nepochopiteľné,“ skonštatoval po chvíli ticha Andrej, kvôli čomu sa na neho
Nikola prekvapene zadíval. „I ona má vlastný rozum. Zrejme by si bol už dávno
poslaný do teplejších krajín, keby si nemyslela, že by si ju mohol spraviť
šťastnou,“ povedal a dopil svoje pivo.
Jeho slová u Nikolu
vyvolali hlasný smiech.
„Čo sa smeješ? Myslel som to
vážne,“ povedal zarazený jeho výbuchom smiechu. „Určite by ťa už poslala kade
ľahšie, nefandi si, nie si zas až taký veľký úlovok,“ dodal s úškrnom, čo
Nikolu rozosmialo ešte viac. Napokon jeho hahot prinútil aj Andreja
k smiechu a dome sa niekoľko minút rozliehal hlasný smiech, až
nakoniec pomaly zanikol.
„Tak toto mi padlo dobre,“
skonštatoval Nikola po tom, čo sa mu konečne podarilo dopiť pivo.
„Aj mne, aj keď netuším na
čom som sa smial. Asi som na smrť vyčerpaný,“ vyhlásil Andrej a oprel sa
o operadlo pohovky, na ktorej sedel.
„Podobne. Neviem, dokedy to
ešte budem takto zvládať. Inak bol by som rád, keby si sa Richardovi nezmienil
o tom, že vieš o jeho brigáde. Nepovažoval som za správne nepovedať
ti o tom, keďže je neplnoletý a si jeho otec, ale nechcem, aby si mu
za to vynadal.“
„Nie, že by som nemal prečo,
však? Sfalšoval môj podpis,“ zamrmlal unavene Andrej, no napokon si povzdychol
a dodal: „Nechcem ho však od toho odradiť, už dlho viem, že z neho
nebude žiadny Einstein.“
„Ten dokument roztrhám
v momente, ako mi podpíšeš nový. Nebudeme uchovávať dohodu so sfalšovaným
podpisom.“
„Zajtra skočím
a podpíšem. Kde je vlastne pridelený?“
„Povedzme, že zatiaľ robí len
pomocné práce. Roznáša poštu a dokumenty, či pripravuje miestnosti na
porady. Povedal, že bude radšej len zboku sledovať veci, a až by sme ho
prijali aj nabudúce, tak by už možno vedel povedať presne kam by chcel ísť.“
„Aha.“
„Dohoda bude u Iny,
takže pôjdeš za ňou. Ja tam nebudem, musím mimo mesta kvôli tým ilustráciám.“
„Jasné,“ vydýchol
v polospánku Andrej, potom však zavrtel hlavou, aby sa prebral
a narovnal sa. „Pôjdem už, lebo tu ešte zaspím,“ vyhlásil a prudko
vyskočil z pohovky.
Nikola ani zďaleka nebol tak
svižný ako on, no aj jemu sa nakoniec podarilo postaviť. „Nieže zaspíš za
volantom,“ povedal, keď šiel za ním k dverám.
„Nezaspím, neboj sa. Skôr si
robím starosti, že by ma kolegovia kdesi odchytili.“
„Mal by si ísť taxíkom,“
skonštatoval Nikola. „Auto ti zanesiem ráno, ak chceš, moje je aj tak pokazené
a musím domov po druhé.“
Andrej sa zapotácal, keď sa
mu nepodarilo obuť si topánku a skoro sa roztiahol v malej predsieni.
„Možno by to ani nebol zlý nápad,“ povedal, z vrecka vytiahol mobil
a zavolal si taxík. Kľúč od svojho auta podal Nikolovi, potom spolu
počkali, kým dorazí odvoz. Veľa však nehovorili. Obaja boli unavení
a Andrej bol v tej chvíli naozaj vďačný za to, že mu takéto riešenie
Nikola navrhol, pretože už začínal pochybovať, že by cestu domov zvládol. Už aj
keď prišiel bol trochu pod parou, no nebolo to také hrozné. Teraz sa mu však už
zatvárali mihalnice a sotva stál na nohách.
„Díky, že aspoň ty ešte
dokážeš rozmýšľať. Dobre sa vyspi,“ povedal, keď vychádzal k taxíku.
Mužovi medzi dverami ešte zakýval, potom nasadol a nechal sa odviezť
domov.
„Za žiadnych okolností sa za
nijakého princa nevydám,“ vyhlásila Ina vážnou tvárou, keď sedela
v otcovej priestornej kancelárii v jednej z mohutných, kožených
kresiel.
Jej otec sedel krížom
v druhom kresle a odtiaľ sa na ňu nepekne mračil. Jeho šedinami
popretkávané obočia sa skoro dotýkali a čelo mal tak zvraštené, že sa skôr
podobalo na harmoniku, než na čelo človeka, ktorý ešte nedosiahol šesťdesiatku.
Nespokojne si upravil svoju tmavú kravatu a prehrabol si rednúce vlasy,
ktoré kedysi mali podobnú farbu, ako mala Ina – iste, keby nebola odfarbená.
Chvíľu otcovi pohľad
opätovala, potom sa jej však zunovalo len tak sa na neho dívať, a tak svoj
pohľad preniesla na šálku kávy na stolíku pred sebou. Natiahla sa po ňu
a spolu so zlatými vzormi zdobenou podšálkou ju zdvihla a následne sa
znova narovnala. Tanierik oprela o koleno nohy, ktorú mala prehodenú cez
druhú a zhlboka sa nadýchla trochu trpkej, no veľmi vábivej vône čierneho
moku v šálke.
„Súhlasil som, aby si moje
miesto prevzala ty, prečo by som nemohol za to niečo žiadať od teba?“ ozval sa
o niekoľko dlhých sekúnd neskôr muž, hlbokým hlasom, ktorý sa tak veľmi
podobal na hlas jeho otca, až Ina mala niekedy pocit, že sa s ňou rozpráva
jej mŕtvy starý otec.
„Prečo odo mňa? Žiadaj od
Nikolu, on odmietol tvoje miesto,“ skonštatovala a napila sa kávy, ktorá
bola horká, no taká jemná, že jej chuť nechcela kaziť pridaním cukru, aj keď
väčšinou kávu pila s cukrom a často si pridávala aj smotanu.
Muž zovrel na chvíľku pery,
potom povedal: „Už som tak spravil. Teraz si na rade ty.“
„Som prekvapená, že ti
vyhovel, nech to už bolo čokoľvek, čo si od neho žiadal. Čo sa medzi vami
vlastne stalo, že sa váš vzťah takto nepekne... pomotal?“ opýtala sa zvedavo,
aj keď si bola istá, že odpoveď na svoju otázku nedostane. Jej otec nikdy
neodbočoval od témy, ktorú načal, a z ktorej mal niečo hlavne on.
Preto vedela, že jej otázku na plnej čiare odignoruje a vráti sa
k téme, kvôli ktorej za ním musela prísť. I keď už aj to bolo niečo,
že sa tak stalo o niekoľko dní neskôr, než bolo pôvodne v pláne. Za
to mohla ďakovať svoju nabitému programu. Avšak tomuto rozhovoru sa nedalo
vyhnúť, skôr či neskôr musel prísť na rad, a tak sa kvôli tomu už ani len
neznervózňovala. Mienila spraviť čokoľvek, len aby sa nemusela vydať za
nejakého rozmaznaného princíka
z akejsi malej, no o to ambicióznejšej krajiny. Nie, to sa nestane!
„Späť k téme,“ vyhlásil
nakoniec, čo ju ani trochu neprekvapilo a iba sa sama pre seba pousmiala
za šálkou, z ktorej sa práve pripravovala znova napiť. „Svadba s princom
Teodorom...“
„Ah, tak sa volá? Celkom
pekné meno, ale nenamáhaj sa,“ prerušila ho Ina, „povedala som, že sa za neho
nevydám.“
Jej otec si povzdychol,
privrel svoje oči a pošúchal si čelo. Asi minútu si šúchajúc čelo mlčal,
potom spustil svoju ruku a prísne sa pozrel na Inu. Ina nadvihla obočia
a zvedavo ho sledovala, až kým znova neprehovoril.
„Očakávam, že ťa táto fáza
čoskoro prejde, aby sme na Vianoce mohli usporiadať vašu svadbu,“ vyhlásil
nakoniec, načo Ina sotva badateľne zavrtela hlavou.
Položila šálku
s nedopitou kávou a podšálkou späť na stôl a rozhodne sa pozrela
na svojho otca. „Nevydám sa za neho. Na toto sa ešte necítim pripravená. To, že si tu nebol, aby si
o tom vedel a vôbec si sa ani len nezaujímal o domáce veci, ešte
neznamená, že sa počas tvojej
neprítomnosti nič nedialo. Mala som veľa... nepríjemností,
a preto sa ešte necítim na to, aby som s niekým uzavrela bársaký
sňatok, takže by som oceňovala, ak by si od tohto tvojho nápadu upustil.
Nezaujíma ma ako veľmi máš zastarané názory a prístup k takýmto
veciam, a nezaujíma ma ani to, voči komu
tento svoj prístup uplatňuješ, ale oceňovala by som, keby si sa nesnažil
nanútiť niečo na mňa. Ja som nezávislý a rozhodne sebestačný človek, ktorý
nepotrebuje, aby sa mu niekto staral do života. Až príde čas, vydám sa aj bez
toho, aby si v tom mal prsty ty,“ povedala pokojne a postavila sa. Ďalej
túto tému nemienila rozoberať. Ak to jej otec pochopí ešte teraz, bude to jeho
šťastie, ak nie... nuž, tak poprípade príde o lásku i svojho druhého
dieťaťa. I keď ako sa tak dívala na jeho vážnu tvár, v ktorej jasne
videla, že ho jej monológ nemálo urazil, začínala pochybovať, či mu na tom
niekedy záležalo. „Až by si svoj názor zmenil, ozvi sa. Poprípade, si na
riadenie firmy nájdi niekoho iného, nelipnem na tom, aby som bola vo vedení
práve ja. V tomto sa s Nikolom podobáme, aj keď ja voči tvojmu postu
rozhodne necítim toľko averzie, čo on,“ dodala predtým, než odišla
a nechala svojho otca samého v pracovni.
Nestarajúc sa o to, že
sa na neho otcova sekretárka spýtavo dívala, vyšla na dlhú chodbu, potom zišla
na prízemie a pomalými krokmi prešla do bistra oproti, kde sa pred
nedávnom stretla s Andrejom.
Pri pulte si vypýtala ľadový
čaj s príchuťou broskyne, potom si sadla k jednému z voľných
stolov a zavolala svojmu bratovi. Nie, že by ho chcela informovať
o tom, ako dopadol rozhovor s ich otcom, len bola zvedavá, čo mu sľúbil,
za to, že mu dovolil odstúpiť. Okrem toho, hoci by to nikdy nikomu nepriznala,
ani samej sebe, predsa mu len v kútiku duše, chcela o tom celom
povedať. Napokon sa to týkalo ich rodiny a firmy.
„Áno, Ina,“ ozval sa hneď, ako prijal jej hovor a Ina jasne
počula, že je v aute.
„Kam ideš?“
„Za vydavateľom. Prečo voláš?“
„Len som práve dohovorila
s otcom a bola som zvedavá, čo si mu sľúbil za to, že ti dovolil
odísť z firmy, keď do teba vkladal všetku svoju nádej... očividne,“
povedala a neodolala, prevrátila pri tom očami.
„Radšej by som si to nechal pre seba,“ znela jeho strohá odpoveď,
v ktorej sa dalo úplne jasne počuť nemalé znechutenie.
To Inu prekvapilo a jej
zvedavosť iba narástla. „Prečo? Je to niečo hrozné? Sľúbil si mu, že niekoho
zabiješ?“ skúšala zažartovať, i keď sa jej to príliš nepodarilo. Bola
príliš zvedavá na to, aby udržala ľahký tón.
„Áno, iste,“ odvetil a jej bolo jasné, že to povedal len
preto, aby ju striasol.
„Hovor vážne, prosím ťa, som
naozaj zvedavá, ako veľmi dokáže náš otec klesnúť v mojich očiach.
A to ti oznamujem, že dnes klesol už o hodný kus.“
„Myslím si, že by si ho odpísala na večné zatratenie, ak by som ti
o tom povedal. Radšej povedz, či sa ti podarilo odhovoriť ho od tej
svadby.“
Ina zavrtela hlavou
a napila sa. „Nikdy som ho neplánovala odhovárať od toho, len som mu
oznámila, že si neprajem vydať sa. Ak to nezaberie, tak mu oznámim, že som už
vydatá,“ vyhlásila, pričom mykla plecami.
„Lenže ty vydatá nie si,“ poznamenal jej brat.
„To on nevie, tak ako nevie ani
o tom, že som otehotnela a o dieťa som prišla.“
„Pravda, ale toto je trochu iná záležitosť. Chcel by tvojho manžela
stretnúť, nemyslíš si?“
„Ale áno. Lenže podľa teba,
ako ťažké by bolo niekoho prijať na túto úlohu? Za peniaze mnoho ľudí spraví čokoľvek,“
povedala so slamkou v ústach, potom si znova odpila z ľadového čaju.
„A čo Andrej? Myslel som si, že o neho máš vážny záujem.“
„Kto povedal, že by som ho nezapracovala do tohto plánu?“
Na chvíľu na druhej strane
nastalo ticho, potom však Nikola znova prehovoril: „Nemyslím si, že by pristal na tento nápad.“
„To nikdy nevieš, okrem toho
je to krajné riešenie a... nie je jediným
mužom na tejto planéte. Ak to nespraví on, spraví to niekto iný. Ako som
vravela, za peniaze ľudia spravia hocičo. A možno by nebol zlý nápad na
túto prácu prijať ženu.“
„To by ho rovno odpratalo na druhý svet.“
„Chýbal by ti?“ spýtala sa
s úškrnom na tvári.
„Ina, buď taká dobrá a prestaň hovoriť hlúposti. Okrem toho, ak by
to aj prežil, prinútil by ťa just sa vydať za toho princa, aby sa na mene našej
rodiny ani náhodou neobjavila špina takéhoto
rázu. Vieš si predstaviť aká veľká by bola škoda v jeho očiach, keby sa
niečo takéto stalo?“
„Ani trochu ma to netrápi. Ja
som si do tvojich dvadsiatych druhých narodenín myslela, že si naozaj inak
orientovaný,“ povedala jednoducho. Nepochybovala o tom, že táto jej
poznámka Nikolu prekvapila a vykoľajila, čo napokon potvrdzovalo aj ticho,
ktoré na jeho strane znova nastalo.
„Nuž, nebola si sama,“ vyhlásil napokon trpko a to Inu úplne
umlčalo na celú minútu. Z mlčania ju nakoniec vytrhla bratova otázka, či
je ešte vôbec tam.
„Skutočne si to myslel aj
niekto okrem mňa?“ opýtala sa neveriacky.
„Je mi nepríjemné o tom hovoriť to si uvedomuješ, však?“
„Ale veď na tom nič nie je,
napokon si úplne klasický muž,“
odvetila, pričom hodila rukou, čo však jej brat vidieť samozrejme nemohol.
„Ani neviem, či to mám brať ako lichôtku alebo urážku,“ znela jeho
reakcia v sprievode povzdychu.
„Tebe sa nijako nedá
vyhovieť?“ vyhŕkla trochu napaprčene Ina, pretože sa len zbytočne vyhýbal jej
otázke. „Však ja si z teba preto nebudem uťahovať, ani ti to nijako
pripomínať. Ale keď si už raz vzbudil moju zvedavosť svojou blbou odpoveďou, či
reakciou, tak ju láskavo aj uspokoj a odpovedz mi.“
„Po kom máš tú svoju prekliatu zvedavosť?“ položil úplne zbytočnú,
zjavne rečnícku otázku, ktorú Ina ignorovala. „Naši rodičia. Boli to naši rodičia, spokojná?“
Ina prižmúrila oči. Trochu
ťažko sa jej verilo, že by si to práve ich rodičia mohli o ňom skutočne
myslieť. Na druhej strane, jej brat bol kedysi naozaj... trochu divný. Aspoň teda v jej očiach určite. Lenže ona bola
tiež iba tínedžerom v tej dobe, nikdy si nepomyslela na to, že by ho mohli
inak vnímať aj dospelí ľudia. „Ale
prečo? Tomu rozumiem, prečo som si to o tebe myslela ja, napokon som bola
len decko, pre ktoré všetko, čo sa vymykalo jeho predstave o živote
a správaní sa ostatných, bolo niečo... eh... priteplené, povedzme. No, oni prečo?“
Na druhej strane sa znova
rozľahlo ticho, z ktorého vyčítala, že to jej brat rozoberať skutočne
nechce, ale i tak sa neozvala a čakala na jeho reakciu. Tá prišla až
o dobrú pol minútu neskôr. „To ti ja
nepoviem. Neviem totižto prečo ma podozrievali. Nespomínam si, že by som niečo podozrivé niekedy spravil. A bol by som rád,
keby sme túto tému nateraz uzavreli. Vlastne navždy. Nikdy som sa ich na to
nespýtal a popravde ma to ani len nezaujíma. Okrem toho, do môjho
súkromného života naozaj nikoho nič nie je.“
„Ale s Riou si šťastný,
však? Nie ako s kamarátkou?“
opýtala sa Ina, v ktorej sa napriek jeho slovám prebudili isté
pochybnosti. Nikdy predtým o svojom bratovi nezapochybovala, ani nemala
prečo. Kedysi sa na veci dívala inak, ale to sa postupom času zmenilo. Napokon
sama poznala mužov, ktorí nestáli o vzťahy, či záväzky. Nikola jej v porovnaní
s nimi nepripadal ani trochu čudný.
„Ina, prepáč, ale si normálna? Ty by si mohla vedieť najlepšie, že
Daryu skutočne milujem,“ povedal
nakoniec vyčítavo a ona si vydýchla.
„Dobre, dobre, prepáč. Ja
len... trochu som zapochybovala. I keď teda, zrejme som akosi nebrala do
úvahy to, že...“
„Radšej už mlč, prosím ťa,“ prerušil ju Nikola a v hlase
sa mu mihla zúfalosť. „V živote to viac
nepoviem, ale som úplne normálny muž,
rozumieš?“
„Okej, fajn, chápem,“
zasmiala sa Ina, pretože ho, aj keď nechtiac, ale prinútila samého seba nazvať
’úplne normálnym mužom‘.
„A teraz, chcela si ešte niečo?“
Zamyslela sa a slamkou
si pomiešala ľadový čaj, uvažujúc, čo vôbec chcela. V podstate sa
s ním chcela porozprávať len o svojom rozhovore s otcom, no
nejako zase raz skončili pri ňom a jeho vzťahu. Nevedela prečo, no akosi
podvedome, tému stále odklonila práve týmto smerom. Hlavne, keď sa jej bratovi
podarilo povedať niečo, s čím v duchu súhlasila a bolo to
skutočne na zamyslenie, ale nikdy by to nahlas nepovedala. Rovnako, ako keď
teraz spomenul, že by ju otec doslovne
prinútil k sobášu
s Teodorom, ak by povedala, že je vo vzťahu so ženou. Nuž, v tomto
ohľade bol ich otec očividne veľmi
konzervatívny.
„Vlastne ani nie. Len som...“
odmlčala sa a na chvíľu sa zamyslela. „Len som trochu nervózna
a zúfalá. Nedovolím, aby ma k niečomu prinútil, no i tak vo mne
celá táto záležitosť vyvoláva takéto pocity, ktoré mi vnucujú rôzne šialené
nápady,“ vzdychla si, potom spred seba odtisla pohár a oprela sa
o operadlo stoličky.
„Na mňa sa môžeš vždy spoľahnúť. Ani ja mu nedovolím, aby ťa do niečoho
nútil, neboj sa.“
Ina sa pousmiala, ale nič na
to nepovedala.
„Len ťa prosím, nerob žiadne hlúposti, dobre?“
„Iste, iste. Nestojím
o ďalšie problémy, nerob si starosti. Poradím sa s tebou radšej,“
povedala so smiechom.
„To rád počujem, no kým na niečo prídeš a budeš sa chcieť poradiť,
zložím. Už som dorazil do mesta a musím ešte dopredu zavolať do
vydavateľstva. Tak sa dovtedy drž.“
„Aj ty. Veľa šťastia. Maj
sa,“ rozlúčila sa s ním Ina, potom hovor ukončili. Bolo príjemné vedieť,
že má niekoho pri sebe, aj keď teda vedela, že jej mama a stará mama tiež
nesúhlasia s otcovým nápadom. Teda jej mama určite nie. O starej mame trochu pochybovala, ale nikdy ju
nepovažovala za takú, aby ignorovala to, čo chceli oni a nútila ich do
niečoho, hlavne čo sa týkalo vážnych rozhodnutí, ktoré sa týkali ich životov.
Pomaly sa postavila, zobrala
plastový pohár a cestou von z bistra ho hodila do koša pri dverách.
Potom sa vrátila do svojej kancelárie, kde na ňu čakala ďalšia kopa pracovných
záležitostí.
Tie však museli ešte chvíľu
počkať, pretože sotva dorazila späť do kancelárie a sadla si za stôl, na
dvere jej niekto zaklopal.
„Ďalej,“ zavolala, načo
vošiel Kristián, ktorý jej oznámil, že má návštevu. „Kto to je?“ spýtala sa so
záujmom, nikoho predsa nečakala.
„Ten policajt, ktorý tu bol
aj minule,“ odvetil a ona sa na neho niekoľko sekúnd prekvapene dívala,
potom však povedala, nech ho pošle dnu. Postavila sa, prešla okolo stola
a vyšla Andrejovi v ústrety.
„Dúfam, že si zo mňa tentoraz
nemieniš strieľať,“ skonštatovala, keď sa za ním zatvorili dvere.
Andrej sa zasmial
a zavrtel hlavou. „Nie, kdeže. Prišiel som kvôli dohode, ktorú mám
podpísať pre toho môjho nevďačného syna. Nikola povedal, že ju budeš mať
u seba ty.“
Ina sa zachmúrila
a uvažovala, či jej niečo také Nikola vôbec spomenul, ale na nič také si
nespomínala. „Minútka,“ povedala, prešla k stolu a zdvihla slúchadlo.
„Kristián, máme tu dohodu pre Richarda? Vraj to sem Nikola dal poslať.“
Kristián odvetil, že jej
dohodu hneď prinesie a ona vrátila slúchadlo na miesto. Ani na jeden
okamih však neodtrhla zrak od Andreja, ktorý postával tam, kde sa stretli
a pohľad jej s malým úsmevom na perách opätoval.
„Sadni si.“ Kývla hlavou ku
kreslu. „Dáš si niečo na pitie?“
„Možno kávu, nenaspal som
toho príliš veľa,“ odvetil, potom sa pobral sadnúť si.
„Prečo? Mal si prácu?“
vyzvedala, kým čakala na Kristiána. Stála kúsok od dverí, aby si dokument mohla
hneď zobrať.
„Uzavreli sme prípad, tak sme
mali menšiu oslavu, potom som zašiel za tvojím bratom ešte.“
„Načo si za ním šiel?“
Andrej pokrčil plecami.
„Nechcel som, aby dlho do noci pracoval, tak som ho jednoducho šiel vyrušiť,“
odvetil a uškrnul sa.
Ina chcela niečo povedať, no
v tom sa otvorili dvere.
„Ďakujem, Kristián. Mohol by
si priniesť pre pána kávu, prosím?“
„Iste.“ Prikývol, potom
odišiel a Ina podišla k Andrejovi. Na stôl pred neho položila dohodu
a práve sa chystala ísť po pero, ale zarazil ju jemný dotyk.
Andrej ju chytil za
predlaktie, aby nikam nešla, a hoci to bol iba naozaj krátky moment, tak
v žalúdku pocítila jemnučké chvenie, ktoré už tak dlho necítila. Sledovala,
ako jej Andrej pustil predlaktie a z vnútorného vrecka svojho kabáta
vytiahol malý notes s perom. „Nebude treba ísť po pero,“ povedal
s úškrnom. „Zvyk z roboty.“
Ina sa pousmiala a sadla
si do druhého kresla. Ešte sa celkom nespamätala z toho príjemného
chvenia, ktorý v nej vyvolal jeho dotyk, ale rozhodne jej to nebránilo
v tom, aby sa dokázala správať úplne normálne. Popravde, ten pocit ju tak
trochu aj potešil. Bolo to tak dávno, čo také čosi cítila, že naň už skoro aj
zabudla. „Nemusel si však preto sem chodiť. Mohol ti to zobrať aj Richard.“
„Vidím, že Nikola sa
nenamáhal povedať ti, že jemu už jednu takúto dohodu dali, aby mi ju dal
podpísať, ale miesto toho sfalšoval môj podpis,“ skonštatoval pobavene, čo Inu
zarazilo.
Brat jej to naozaj nepovedal,
ale predsa len ju viac zarazilo to, že Richard sfalšoval podpis svojho otca. To
sa jej nepozdávalo, a ak by na to prišla ona, zrejme by sa dlho v ich
firme neohrial. Nemala rada takéto veci, hlavne nie, ak sa jednalo
o konanie nejakého malého
chlapca. Pretože v jej očiach Richard bol stále iba malým chlapcom. Podľa
nej by si za to zaslúžil poriadny trest, aj keď ju ani jej brata
v podstate nikdy za nič nepotrestali. Na druhej strane, oni nič takéto
nikdy ani nevyviedli.
„Vidím, že teba to rozhodne
nepobavilo,“ povedal nakoniec Andrej a dohodu posunul po stole pred ňu.
„Ak mám byť úprimný, sám by som ho za to radšej poriadne vyplieskal po holej
riti, ale Nikola ma od toho odhovoril.“
„Nejako sa vyzná,“ zamrmlala
Ina, čo jej hosťa znova rozosmialo.
„Popravde, možno má aj
pravdu. Už som skúsil kadečo a na Richarda veru nič z toho neplatilo.
Teraz sa však dal na niečo, čo si vyžaduje istú dávku zodpovednosti
a v tom mu brániť nechcem, aj keď sa ešte očividne musí naučiť, ako
svoje dosiahnuť bez toho, aby musel falšovať podpis svojho otca. Bol by som
zvedavý, čo to do neho vošlo, že vôbec prijal návrh tvojho brata prísť sem na
brigádu. Nuž, ale sa to zrejme aj tak nedozviem, kým mi to nepovie on sám
a to v najbližších rokoch rozhodne nebude,“ vyhlásil a mykol
plecami.
„Prečo sa na to nespýtaš
Nikolu?“
Andrej sa uškrnul. „Ten mi to
neprezradí, už som sa ho na to pýtal. Povedal len toľko, že mu to len tak
navrhol a on súhlasil.“
„Mám to z neho dostať
ja?“ opýtala sa, ale on zavrtel hlavou.
„To nebude treba, ale ďakujem
za návrh,“ odvetil a pousmial sa, vzápätí sa však zachmúril
a ustarostene sa pozrel na svoje hodinky. „Prišiel som a ani som sa
nespýtal, či náhodou neruším. Viem, že máš veľa roboty,“ povedal a to Inu
zalialo akýmsi príjemným teplom, a hoci mala roboty viac než dosť,
rozhodne zavrtela hlavou.
„Nerušíš a som rada, že
si prišiel,“ vyhlásila s úsmevom, potom dodala: „Okrem toho, ešte tu nie
je tvoja káva. Už som raz poslala späť tvoju pripravenú kávu, pretože si so
mnou vybabral a mňa to najedovalo. Ešte raz ju posielať späť nemienim.
Rada s tebou strávim nejaký čas predtým, než sa vrátim k robote.“
Úsmev na Andrejovej tvári jej
rozhodne stál za to, že sa tvárila tak, akoby dovtedy usilovne pracovala, hoci
v ten deň ešte dokopy nič nespravila. Spokojne sa teda oprela
o operadlo kresla a nadhodila prvú tému, ktorá jej prišla na um.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára