Cena šťastia (51)

    51. kapitola

 

Kristián sa spýtavo pozeral na mladého chlapca, ktorý sa ráno objavil v kancelárii a nervózne mu oznámil, že by mal mať u nich vybavenú akúsi brigádu.

To bolo pred hodinou, no keďže Ina meškala, nevedel, čo by mal s chlapcom spraviť, tak ho zatiaľ usadil do jedného z kresiel pre návštevy a ponúkol ho občerstvením. Kútikom oka sa na neho často zadíval, ale väčšinu pozornosti venoval svojej práci, ktorá zatiaľ pozostávala zo študovania podrobného rozpisu dnešného dňa a prípravy podkladov na porady, ktorými sa akoby vrece roztrhlo.

Len občas si dovolil na dlhší čas sa zadívať na chlapca, ktorý nervózne poklopkával prstami po svojom kolene a študoval svoje okolie, akoby tam bolo čosi veľmi zaujímavé.

Popravde, v jeho kancelárii nič také pútavé nebolo. Bola to jednoduchá miestnosť s dvoma kreslami a malým stolíkom, pre prípad, že by niekto prišiel neohlásene a musel by chvíľu počkať, s niekoľkými skrinkami na dokumenty, z ktorých väčšina zívala prázdnotou, pretože väčšina vecí bola zdigitalizovaných, alebo sa v nich nachádzali misky a nejaké sladkosti a slané, keby prišla taká návšteva. Okrem toho tam mal akúsi vysokú rastlinu vo veľkom črepníku pri okne kúsok od stola, za ktorým vykonával svoju robotu on. V rohu vedľa rastliny, ktorej názov nepoznal stál vešiak. Na druhej strane jeho stola v rohu oproti vešiaku stál úzky stolík s kávovarom a niekoľkými pohármi a šálkami. Pod stolíkom sa nachádzala maličká chladnička, v ktorej boli uložené minerálky a iné občerstvenie.

V jeho očiach to teda bola úplne jednoduchá kancelária asistenta. Ale možno jeho pohľad na celú miestnosť bola skreslená rokmi, ktoré v nej strávil prácou. Pre niekoho pokojne mohla byť zaujímavá.

Zrazu sa otvorili dvere a dnu vošla Ina. Telefón mala pritisnutý k uchu a kvôli niečomu sa škaredo mračila. Pohľad jej na krátku chvíľu zastal na Kristiánovi, ktorý jej kývol hlavou na pozdrav. Ona pozdrav s perami pevne stisnutými opätovala, potom jej však zrak padol na chlapca, ktorý sa nesmelo postavil a sledoval ju.

Pomaly si ho premerala očami, potom mu hlavou naznačila, aby ho nasledoval a vybrala sa do svojej kancelárie. Kristián sledoval, ako sa za nimi zatvorili dvere, potom sa pozrel do rozpisu dňa a začal uvažovať nad tým, s kým asi Ina telefonovala.

Zdalo sa, že nie je príliš spokojná, ba povedal by, že bola vyslovene nahnevaná, ale zatiaľ sa jej darilo ovládať.

Bradu si oprel o dlaň a upieral zrak na monitor, kým mu nezazvonil telefón na stole. Zvonenie utíšil tlačidlom, potom vstal a vošiel do Ininej kancelárie.

„Čím vám poslúžim?“ opýtal sa, keď vošiel.

„Toto je Richard. Bola by som rada, keby mu dal nejaké malé práce, kým dorazí môj brat a prevedie ho firmou. Mal by tu byť asi tak za hodinu,“ vysypala trochu mrzuto a potichu zafrflala. „Aj keď nechápem, prečo jeho nepodstatná záležitosť nemohla počkať.“ Prehrabla si vlasy, potom si vzdychla. „Prines mi, prosím ťa, podklady k rannej porade, aby som si ich mohla preštudovať.“

„Iste.“ Kristián prikývol, no k odchodu sa nejako nemal. Hodnú chvíľu postával na mieste a váhal nad tým, či by ju o pár minút súkromia mal požiadať teraz, alebo radšej trochu neskôr. Potreboval s ňou prebrať vážnu vec, aj keď zatiaľ nebol ešte úplne na sto percent rozhodnutý ani istý svojimi plánmi. Ale určite by bol radšej, keby to s ňou mohol prebrať čo najskôr.

Ina jeho váhanie očividne zachytila, pretože spýtavo nadvihla jedno svoje dokonale upravené obočie a spýtala sa: „Potrebuješ niečo?“

„Neskôr,“ začal, no na sekundu sa odmlčal a pokračoval až po tom, čo Ina naklonila hlavu nabok a čakala na pokračovanie, „by som mohol požiadať o pár minút súkromia? Potreboval by som s vami niečo prebrať.“

Ina sa zatvárila prekvapene, no prikývla. „Isteže, ale teraz by som potrebovala tie podklady.“

„Jasné, hneď ich prinesiem,“ povedal, potom sa zvrtol na päte, ale ešte predtým, akoby opustil miestnosť sa zarazil. Otočil sa späť k chlapcovi a kývol mu rukou. „Poď.“

Chlapec prikývol a podišiel k nemu. Kristián ho pustil von pred sebou, potom zatvoril dvere. Hneď podišiel k svojmu stolu, z ktorého zobral zložku s podkladmi a vrátil sa späť k Ine. Tá od neho zložku s tichým ’ďakujem‘ zobrala a on sa vrátil do svojej kancelárie, kde na neho čakal Richard.

Nesvoj prestupoval z jednej nohy na druhú. Kristiána to pobavilo, ale nič na sebe nedal znať. „Pokojne si sadni,“ povedal mu, potom prešiel k jednej zo skrine, vybral nejakú zložku a podišiel k stolu. Zavolal na oddelenie informatiky, aby im poslali notebook s príslušným programom a podišiel k chlapcovi, ktorý klesol do kresla a čakal. „O chvíľu prinesú notebook, do ktorého nahodíš informácie z týchto dokumentov. Je to jedna z mála zložiek, ktoré máme ešte v papierovej forme. Nahodíš koľko stihneš, netreba sa ponáhľať, nie je to príliš dôležité, ale keďže netuším, o akú brigádu ide, tak ti neviem dať nič konkrétne. Zrejme ti všetko povie šéfkin brat, až dorazí,“ povedal a podal mu zložku.

Chlapec si ju od neho zobral a letmo si v nej zalistoval. „Prečo to nepovie ona?“ opýtal sa, kým očami premeriaval jednu stranu, na ktorej boli číselné údaje.

„Má veľmi nabitý program momentálne, ale až bude mať viac času, tak sa ti celkom iste bude venovať,“ odvetil. „Ako si sa sem vlastne dostal na brigádu? Väčšinou nikoho neprijímajú,“ opýtal sa zvedavo, hoci odpoveď poznal vo chvíli, keď mu Ina povedala, že onedlho dorazí jej brat.

„Nikola mi ju navrhol,“ znela odpoveď chlapca a on sa rozhodne nesklamal vo svojich schopnostiach dedukcie.

„Jasné. Nuž, hádam sa ti bude dariť. Na ako dlhom čase ste sa dohodli?“

„Mesiac? Neviem, o mesiac mi začína škola, ale bol by som rád, keby som mohol pokračovať aj popri nej, aj keď mi to otec zrejme aj tak nedovolí,“ povedal chlapec a vzdychol si.

„Máš prísneho otca?“

„Povedzme, že zo mňa chce mať niečo, na čo očividne nemám predpoklady,“ odvetil Richard, pričom tak typicky ’tínedžersky‘ prevrátil očami.

Kristián viac nepotreboval počuť na to, aby pochopil, že s otcom práve teraz zrejme nevychádza najlepšie. Napokon sám to kedysi zažil a poznal pocit, ktorý teraz pravdepodobne prebýval aj v mladíkovi, ktorý sedel pred ním a listoval v zložke.

„Inak sa volám Kristián, keby si niečo potreboval, pokojne mi povedz, no teraz sa musím vrátiť k svojej práci,“ povedal po chvíli a natiahol k chlapcovi ruku. Ten sa postavil a potriasol ponúkanou rukou, potom klesol späť do kresla a Kristián odišiel k svojmu stolu, kde sa znova začal venovať práci.

Chlapec sa neozval, kým nedorazil Nikola – teda ak sa nepočíta, že sa mladíkovi z oddelenia informatiky poďakoval za notebook, ktorý mu priniesol a v krátkosti mu predstavil program, s ktorým mal pracovať.

Kristián sa jeho smerom sem-tam pozrel, aby sa uistil, že je všetko v poriadku, no zdalo sa, že Richard nič nepotrebuje, a tak ho ani nerušil. Radšej sa vrátil k svojim povinnostiam, od ktorých svoj pohľad napokon odtrhol až vtedy, keď dorazil Nikola.

„Ospravedlňujem sa za meškanie!“ vyhlásil, keď zadychčane vpadol do kancelárie, čím Kristiána trochu vystrašil. Zarazilo ho, že Richarda jeho nie práve pokojný príchod vôbec nerozhádzal. „Zdržali ma na prízemí a ešte aj výťah má poruchu,“ povedal a zhlboka sa nadýchol. „Až som sa zadýchal.“

„Bežal si, nebodaj?“ opýtal sa Kristián, pričom sa postavil a zaniesol mu fľašu vychladenej minerálky.

„Povedzme, že dnes nemám svoj deň. Cestou za vydavateľom sa mi pokazilo auto, cestou sem sa pokazil taxík, ktorým som šiel, a ako som vravel, dole ma zdržali a výťah sa v strede cesty pokazil. Dnes ma dopravné prostriedky očividne nemajú radi,“ odvetil a s vďačným ’ďakujem‘ si od neho zobral fľašu. „Ina je už tu, však?“ spýtal sa, pričom sa narovnal a bez toho, aby počkal na odpoveď, vošiel do jej kancelárie. Dvere za sebou ani nezatvoril, preto Kristián aj Richard jasne počuli, čo svojej sestre vravel. „Stretol som dole otca, vravel, že na rannej porade nebude, ale až sa vráti, tak za ním máš zájsť.“

„Mám nabitý deň,“ skonštatovala Ina mrzuto.

„Ja len vravím, čo povedal.“

„Čo keby si to vyriešil s ním ty?“

„Mám dohodnúť tvoju svadbu?“

Kristián spozornel a mal nutkanie podísť k dverám bližšie, aby mu ani jedno slovo neušlo. Inu síce nemiloval, ale zmienka o svadbe v ňom rozhodne vyvolala až takpovediac nepeknú zvedavosť.

Ina hodnú chvíľu mlčala, kým odvrkla: „Radšej sa staraj o tú svoju.“

„Však to, okrem toho mám prácu, takže ja tu už dávno nebudem, keď sa on vráti,“ odvetil Nikola, potom sa s ňou rozlúčil a vrátil sa ku Kristiánovi a Richardovi. „Fajn, tak si pouvažoval nad tým, čo by si chcel skúsiť ako prvé?“ opýtal sa chlapca, načo ten odvetil, že ani nie. „Dobre,“ zatiahol, potom sa otočil ku Kristiánovi. „Ďakujem, že si sa o neho postaral, teraz ho zoberiem na prehliadku, ale možno sa ešte vrátime neskôr.“

Kristián sa na neho chvíľu uprene díval, potom prikývol. „V poriadku a...“

Nikola spýtavo nadvihol obočia a čakal na pokračovanie. Na to napokon nemusel čakať dlho, pretože sa Kristián pousmial a natiahol k nemu ruku.

„Gratulujem k zásnubám.“

„Ah, ďakujem. Hovoril si s Riou, však?“ opýtal sa pokojne, hoci sa v jeho hlase mihla akási mrzutosť, ktorá sa však nijak inak neprejavila. Tváril sa úplne pokojne, dokonca sa aj letmo pousmial, keď jemne stisol Kristiánovu ponúkanú ruku.

„Len som jej chcel oznámiť niečo... dôležité, tak som ju kontaktoval. Nemusíš si robiť starosti, nebudem ju otravovať.“

„O tom nepochybujem. Počul som, že si sa rozhodol pre menšiu prestávku, Ine si to už oznámil?“ spýtal sa a Kristián zavrtel hlavou.

„Neskôr sa s ňou o tom chcem porozprávať. Teraz má príliš hustý program, nechcem odvádzať jej pozornosť od firemných vecí.“

„Chápem. Nuž, veľa šťastia,“ povedal, potom hodil pohľad na svoje hodinky a pozrel sa na Richarda. „Mali by sme ísť. O tri hodiny musím byť v susednom meste,“ vyhlásil sledujúc, ako chlapec zaklapol notebook a spolu so zložkou ho položil na stôl. „Ešte sa vidíme, dovtedy pekný deň,“ rozlúčil sa s Kristiánom s úsmevom na perách, potom kanceláriu opustil. Chlapec sa tiež náhlivo rozlúčil a rýchlo sa pobral za ním.

Kristián ešte chvíľu postával na mieste dívajúc sa na chodbu cez otvorené dvere, potom k nim podišiel a pomaly ich zatvoril. Jeho myšlienky sa nechtiac vrátili k predchádzajúcemu večeru, keď sa dozvedel o zásnubách. Nemálo ho to prekvapilo, ale nedovolil si, aby ho tá správa nejako zvlášť vykoľajila. Zagratuloval Rii, potom sa s ňou niekoľko minút rozprával o svojom rozhodnutí a napokon sa s ňou rozlúčil. Teraz sa však jeho myšlienky od jej zásnub, mimovoľne presúvali k Ininej spomínanej svadbe.

„O niečo som prišiel?“ zamumlal si napokon, keď si sadal k svojmu stolu a zrak uprel na svoje ruky, ktoré sa mu z nejakého záhadného dôvodu začali triasť.

 

Mala za sebou dlhý a rušný deň a bola rada, keď večer konečne mohla zaliezť do svojej postele a trochu si odpočinúť. Lenže na to, aká bola unavená, zaspať sa jej ani trochu nedarilo. Jej myšlienky sa stále vracali k rozhovoru, ktorý viedla s Kristiánom predtým, než obaja odišli domov.

Stále jej v ušiach znela žiadosť o ukončenie pracovnej zmluvy. Nemálo ju to prekvapilo. Naozaj nečakala, že by Kristián dal výpoveď a popravde, už si na neho zvykla tak veľmi, že aj napriek tomu všetkému, čo sa medzi nimi odohralo, si akosi nedokázala predstaviť na jeho mieste niekoho iného.

Neubránila sa zvedavosti a opýtala sa ho na dôvod svojho rozhodnutia. Tak trochu to aj tušila, ale predsa len to bolo iné počuť z jeho úst.

„Potrebujem trochu viac priestoru.“

Ina na to nevedela čo povedať. Poznala ten pocit, napokon aj ona sama na začiatku roka odišla, pretože sa potrebovala zotaviť. Hoci to tak nepovedal, bolo jej jasné, že ten priestor potrebuje práve kvôli tomu. Vedela, že sa stále celkom nepreniesol nad stratou Rie, hoci sa s tým na pohľad zmieril. A vedela aj to, že mu určite neprospieva byť v jej blízkosti, po tom všetkom. Áno, hoci nie úplne, ale z veľkej časti mu rozumela.

A kvôli tomu jeho žiadosti vyhovela. Začiatkom septembra bude jeho pracovný pomer ukončený a on sa bude môcť vydať svojou cestou. Aj keď mu navrhla, že sa hocikedy bude môcť do firmy vrátiť. Rozhodne nemohla poprieť, že bol jedným z mála zamestnancov, ktorých si stálo za to udržať. Alebo ich uistiť, že brána firmy bude pred nimi vždy otvorená, nech už prejde hocikoľko času. Kým tam bude ona, tak to celkom iste tak bude.

Z úst jej unikol povzdych a na nočnom stolíku vedľa postele nahmatala svoj mobil. S prižmúrenými očami zavolala svojmu bratovi, aj keď už bolo pomerne neskoro.

„Môžem si zobrať tvoju sekretárku, však?“ opýtala sa v momente, ako jej hovor prijal. Nestihol sa ani len ozvať.

„Mohla si sa aspoň spýtať, či náhodou nerušíš, keď už voláš tak neskoro,“ skonštatoval jej brat a ona sa lenivo prevrátila na bok.

„Pri čom by som ťa mohla rušiť o takejto hodine, prosím ťa?“

„Čo ja viem? Pri spánku napríklad?“ zafrflal otrávene Nikola.

„Zdvihol si, tak si hore. Rušiť by som ťa teda mohla jedine tak pri nejakých hrátkach s tvojou snúbenicou, ale aj tá je, pokiaľ viem, doma,“ protirečila mu Ina, pričom zo seba skopla perinu. Bolo jej teplo.

Nikola mlčal a ona v pozadí začula akési klikanie.

„Hádam len nepracuješ ešte stále?“

„Len pozerám čo treba zmeniť,“ znela jeho zamyslená odpoveď, kvôli čomu sa Ina zamračila.

„Potrebujem tvoju celú pozornosť,“ vyhlásila a jej brat mľaskol jazykom.

„Téma ohľadom môjho a tvojho asistenta si rozhodne nevyžaduje moju plnú pozornosť. Pokojne si ju k sebe zober, ak ju potrebuješ. Aj tak bude pridelená na iné oddelenie hneď, ako otec na výročí firmy odstúpi a ty prevezmeš jeho miesto,“ odvetil stále zadumane, čo Inu iba ešte viac podráždilo. Nemala rada, ak sa jeho pozornosť delila medzi ňu a hocičo iné. Pripadalo jej to, akoby ju sčasti ignoroval a ona nemala rada, ak ju hocikto ignoroval. Vlastne hlavne on nie. Bol jediný, s kým mala trochu bližší vzťah a vždy ju jedovalo, ak jej toto robil. Napokon, jeho pozornosť si nevyžadovala až tak veľakrát. I keď... v poslednej dobe to možno bolo trochu viac než obyčajne.

„Počul si, že Kristián chce odísť?“

„Moju pozornosť potrebuješ preto, aby si mala s kým klebetiť?“ opýtal sa v hlase mu zaznel podpichovačný tón. „Počul som.“

„Od koho si sa to dozvedel?“

„Darya mi o tom povedala včera večer.“

„Stále s ním hovorí?“

„Nemala by?“

„Len... je to divné po tom všetkom. A počkať! Povedala o tom tebe?“ vyhŕkla prekvapene, aj keď po niekoľkých sekundách už sama nevedela, prečo ju to vôbec prekvapilo.

„Nechápem, prečo je to také šokujúce,“ skonštatoval sucho Nikola na druhej strane linky.

Ina sa zarazila, potom sa prevrátila na chrbát a voľnou rukou si pošúchala oko. „Už ani ja. Len mi to ušlo.“

„Ešte niečo potrebuješ?“

„Chceš sa ma zbaviť?“ spýtala sa vyčítavo. „To sa nemôžeme trochu len tak rozprávať?“

„Prečo nezavoláš Andrejovi?“

Ina sa zamračila do tmy nad sebou a pery na chvíľu stisla do úzkej, prísnej čiarky. „Je neskoro,“ pripomenula po niekoľkých sekundách svojmu bratovi, ktorý sa uchechtol.

„To ti nevadí, ak mne zavoláš neskoro, ale objekt svojho záujmu by si ani náhodou nevyrušila o taktom čase. Pekne, sestrička,“ poznamenal štipľavo.

„Ty si iný. Si môj brat, mám právo rušiť ťa kedykoľvek,“ odvetila sarkasticky a na tvári sa jej objavil úškrn.

Nikola si vzdychol. „No, dobre, ale i tak si myslím, že by si už mala ísť spať. Zajtra máš znova nabitý program.“

„Lenže ja neviem spať.“

„Tak si pusti nejakú hudbu.“

„Naozaj ťa tak veľmi otravujem?“ opýtala sa vyčítavo.

„Nie,“ vydýchol Nikola, „neotravuješ. Tak, o čom chceš hovoriť teda?“

„Netuším, povedz mi niečo,“ vyhlásila. Na druhej strane začula ďalší povzdych, potom však Nikola predsa len začal hovoriť o úplných banalitách, čím sa mu podarilo uspať ju tak rýchlo, až si sama nevšimla, kedy sa ponorila do sladkej čierňavy spánku.

Ráno sa zobudila na chrapčanie budíka, ktorý jej vyzváňal len kúsok od hlavy, pretože jej telefón po tom, čo zaspala vypadol z ruky a zostal na vankúši.

Ospalo vypla zvonenie, potom sa ponaťahovala a lenivo sa posadila. Hodnú chvíľu sedela bez jediného pohybu zamotaná v perine, napokon sa však zošuchla z postele a pobrala sa do kúpeľne, kde sa dala do poriadku.

Do izby sa vrátila po osviežujúcej sprche, ktorej sa podarilo prebudiť ju úplne. To, že šla spať tak neskoro sa na nej podpísalo, ale nebolo tak hrozné. Bola si istá, že sa to ešte zlepší len čo z nej opadne ranná ospalosť a ona sa nájde v kolobehu pracovných záležitostí. Vždy to tak bývalo. A povedala si, že tento večer pôjde spať skôr než ten predchádzajúci a to ju naplnilo dostatočným množstvom sily na to, aby nestrácala čas a čo najskôr sa pripravila do práce.

Natiahla si na seba biele kostýmové nohavice a práve si obliekala priliehavé sako, keď jej pípla správa. Podišla k posteli, kde na vankúši stále ležal jej telefón a otvorila došlú esemesku. Na jej prekvapenie jej písal Andrej. Správa bola krátka a jednoduchá. Proste jej poprial dobré ráno a veľa šťastia v práci, no i tak ju zahriala pri srdci. Naozaj jej to polichotilo, napokon bola medzi jeho prvými myšlienkami.

Pousmiala sa, potom mu odpísala v podobnom duchu, a navrhla mu, aby sa v niektorý najbližší deň stretli. Už jej stihol povedať, že pracujú na veľkom prípade, tak bude mať len málo voľného času, no ona na tom nebola o nič lepšie. Napriek tomu, takémuto návrhu neodolala, pretože takto by sa aspoň mala na čo tešiť v najbližších dňoch.

Bolo jej s ním totiž príjemne. Až tak príjemne, že bol spolu s jej bratom asi jediný, ktorých spoločnosť sama od seba vyhľadávala. Teda až na to, že on nebol jej rodinou a predsa sa v jeho spoločnosti cítila, ako by k nim patril aj on. Bolo to čudné a zároveň veľmi príjemné. A hoci nechcela predbiehať udalosti, ani si vysnívať život, ktorý by nemal šancu, naozaj začínala zvažovať, či by nemohol byť mužom, s ktorým by možno kedysi chcela mať vážny vzťah.