Ria sa zobudila na tichý
rozhovor, ktorý sa k nej dostával, cez zatvorené dvere spálne. Pootvorila
oči a rukou nahmatala mobil položený na nočnom stolíku. Rozsvietila
obrazovku a chvíľu žmúrila na hodinky, kým obrazovku znova uzamkla
a mobil vrátila tam, kde ho mala predtým. Ponaťahovala sa, potom vyliezla
z postele a udivená hlasmi, ktoré prichádzali z obývačky
o takom neskorom čase – alebo možno bolo veľmi skoré ráno? Nevedela sa rozhodnúť, v každom prípade bolo
niečo pred štyrmi hodinami ráno.
Otvorila dvere a vykukla
von. Chvíľočku trvalo, kým si jej oči zvykli na svetlo, potom si však uhladila
vlasy, aby pre istotu vyzerala aspoň sčasti ako človek a vyšla von. Tam
jej padol pohľad na mladých mužov, ktorí jej pripadali akýsi známi, no zatiaľ
sa jej mozog rozbiehal len pomaly, a tak si ich v tej chvíli
nedokázala kam zaradiť. Až po tom, čo sa na ňu pozreli a vzápätí sa otočil
aj Nikola, jej doplo, že sa díva na chlapcov, ktorí robili cirkus
v kaviarni.
Spýtavo sa zadívala na
Nikolu, ktorý sa ospravedlňujúco pousmial. „Prepáč, že sme ťa zobudili.“
„Čo tu robia títo chlapci?“
opýtala sa stále trochu ospalým hlasom a podišla k nemu bližšie,
pričom si upravila dlhé, červené tričko, ktoré mala na sebe.
„Len som sa s nimi chcel
porozprávať, keď nás už v takúto neskorú hodinu navštívili,“ odvetil a ona sa na neho trochu zamračila. Jej
mozog stále nepracoval na plné obrátky, na takéto rébusy zatiaľ naozaj nemala kapacitu.
V tom jej pohľad padol na spreje položené na zemi vedľa jedného
z chlapcov. Bol to ten tmavovlasý mladík, ktorý po nej vtedy
v kaviarni hodil bankovku. Pozrela sa na druhého, v ktorom spoznala
blondiaka s piercingom, ktorý s úškrnom vyhlásil, že sa ešte možno
stretnú. Nuž, stretli sa, akurát netušila, že to bude takto. Ale sčasti za to
bola rada, pretože tu mala Nikolu. Iste, nebála sa ich, ale predsa len sa
cítila istejšia. Tretím mladíkom bol Richard, ktorý stál s hlavou
sklonenou a ani sa nepohol. Dokonca on bol jediný, kto sa na ňu nepozrel,
keď vyšla zo spálne.
„Neboli ste štyria predtým?“
„Boli, ale mám len dve ruky.
Dvaja utiekli,“ odvetil miesto nich Nikola, ktorý sa celý čas díval na ňu, po
týchto slovách sa však otočil späť k chlapcom.
„Richard, ty prečo nie si
ešte doma?“ opýtala sa, no odpovede sa nedočkala.
„Tak, čo s vami?“ ozval
sa znova Nikola, ktorý svoj zrak upieral na chlapcov.
„Nič sme nespravili!“ vyhŕkol
tmavovlasý obranne.
„Vnikli ste na súkromný
majetok. Vedľa príjazdovej cesty to dokonca veľmi jasne oznamuje aj tabuľa.“
Chlapec zovrel pery
a pozrel sa bokom.
Nikola si vzdychol a Ria
sa pozrela na jeho profil. „Chlapci, oznamujem vám, že je tu kamera. Keby som
vás znova prichytil, nainštalujem aj ďalšie. Takže ak sa tu ešte raz ukážete,
tak pôjdete pekne s policajtmi.“
„To ich pustíš?“ opýtala sa
šeptom Ria, ktorá bola z jeho slov prekvapená. Nechápala, prečo ich chce
len tak pustiť.
„Nič nespravili, na rozdiel
od ich minulej návštevy,“ povedal
a veľavýznamne sa pozrel na chlapcov, ktorí s ním nemienili nadviazať
očný kontakt a tak sa ošívali jedna radosť.
Bolo zaujímavé vidieť ich
takto a ju zalial aj istý pocit zadosťučinenia. Vidieť, ako sa pred
Nikolom ošívali a hlavne kládli tak malý odpor, v nej vyvolával možno
až trochu zvrátený pocit radosti.
„Stačí, ak sa ospravedlnia.
To hádam zvládnete, však chlapci? Napokon nie je vôbec pekné niekoho vyhnať
z postele o takomto čase, hlavne keď vás nikto nevolal,“ vyhlásil
pobavene a pre Riu bolo zvláštne vidieť, že ho celá táto situácia
pobavila. Zvyčajne sa predsa takto nespráva. Svoj pohľad mimovoľne upriamila sa
na mladíkov, ktorí teraz mali hlavy sklonené a upreto sa dívali do zeme.
„Prepáčte,“ zamumlal jeden,
no Nikola zavrtel hlavou.
„Toto nie je správny spôsob, akým sa niekomu ospravedlníte za ťažkosti,
ktoré ste spôsobili,“ povedal s povzdychom. „Hlavu hore a nahlas!“
Ria sa až strhla kvôli jeho
tónu, v ktorom zaznel jasný rozkaz vyžadujúci si úctu. Spýtavo sa na neho
pozrela, no Nikola sa len veselo usmieval na chlapcov, ktorí poskočili
a teraz sa rovno ako pravítka, dívali priamo na neho. To ju pobavilo
a tiež sa pousmiala, i keď mala skôr chuť nahlas sa smiať. Vzala
Nikolu za ruku a jemne mu stisla prsty. Stisk jej opätoval, ale pohľad od
mladíkov neodtrhol.
„Ospravedlňujeme sa. Viac sa
to nestane!“ vyhlásili zborovo, kvôli čomu to už Ria nevydržala. Spravila krok
dozadu a sčasti sa skryla za chrbát Nikolu, kde sa pokúšala zadržať
smiech, ale príliš sa jej to nedarilo. Netušila, že jej snúbenec dokáže byť až takýto autoritatívny, i keď nemohla
tvrdiť, že isté znaky predtým nevidela. Avšak najviac ju aj tak pobavil jeho
hravý tón, ktorý u chlapcov aj napriek tomu vyvolal také reakcie.
„Môžete odísť,“ kývol rukou,
čím ich prepustil, ale potom dodal: „Ty zostaň, Richard.“
Ponad jeho plece sledovala,
ako chlapci odišli a ako sa Richard začal znova ošívať. Utrela si slzy,
ktoré jej do očí vhŕkli kvôli potláčanému smiechu a vyšla spoza Nikolovho
chrbta zadívajúc sa na Richarda. Ten jej venoval krátky, zúfalý pohľad, potom
svoj zrak sklopil k zemi a začal si žmoliť prsty.
„Posaď sa,“ povedal napokon
Nikola, kývnuc k sedacej súprave.
„Prinesiem ti niečo na
pitie?“ ponúkla Ria, ale Richard prudko zavrtel hlavou a s čo
najväčším oblúkom sa popri nej prešmykol ku kreslu.
Nikola sa krátko zasmial.
„Nemusíš sa báť.“
„Nebojím sa,“ zamumlal.
„Ani hanbiť.“
Richard stisol pery
a zahniezdil sa v kresle, pričom Ria stále držiac Nikolu za ruku, ho
nasledovala k pohovke a sadli si. Bola zvedavá čo má Nikola
v pláne, prečo ho zdržal? Prečo ešte nezavolal jeho otcovi?
„Všetci robíme v tvojom
veku hlúposti, no bol by som radšej, keby si sa týmto mladým mužom vyhýbal.
Prečo sa s nimi vôbec stýkaš?“ opýtal sa pokojne sledujúc chlapca
sediaceho v kresle.
Richard mykol plecami.
„Poviete to otcovi?“
„Ak mi odpovieš na otázku,
tak zvážim možnosť nepovedať mu o tom. A nevykaj mi, nemám to rád,“
odvetil. „Tak?“
„Neviem.“
„To je odpoveď alebo sa
nevieš rozhodnúť, či mi odpovieš?“
„To je odpoveď.“
„Nevieš prečo sa s nimi
kamarátiš?“ opýtal sa začudovane s nadvihnutým obočím.
Richard pokrčil plecami.
„Nudím sa,“ vyhlásil, čo Riu zarazilo, ale v podstate ju to neprekvapilo.
Súhlasil s Nikolom, v Richardovom veku veru každý jeden spraví nemálo
hlúpostí. Tiež nebola iná, aj keď sa teda nespriahla s takýmito ľuďmi.
„A proti nude by sa nenašlo
niečo iné?“ spýtala sa potichu
a Richard jej venoval krátky pohľad. „Určite máš nejaké záujmy aj ty.“
„Nemám,“ odvetil, pričom
ľahostajne pokrčil plecami.
Ria sa kútikom oka zadívala
na Nikolu, ktorý svoj pohľad upieral na Richarda. Zdalo sa, že nad niečím
uvažuje. Trochu sa vedľa neho zahniezdila, potom sa zase raz zadívala na
Richarda.
„A nechcel by si si nájsť
nejakú záľubu? Rada ti pomôžem, ak by si chcel,“ navrhla mu, ale už z pohľadu
chlapca poznala odpoveď. Nemusel ju vôbec vysloviť. Vzdychla si, potom aj
druhou dlaňou prikryla Nikolovu ruku, za ktorú ho stále držala.
Otočil k nej hlavu.
„Nemali by sme Richarda
zaniesť domov? Určite by už rád zaľahol,“ povedala a on prikývol.
„Súhlasím, ale ty zostaneš
a vrátiš sa do postele.“
Ria sa zachmúrila, ale nemala
náladu mu protirečiť. Ak mala byť úprimná, tak by rozhodne ešte radšej spala. Preto
nakoniec sotva badateľne prikývla.
Nikola sa postavil a ona
spolu s ním. I Richard sa pripravil postaviť, no Nikola ho pohybom
ruky zarazil. „Ty ešte pokojne seď, hneď som späť.“ Potom sa s Riou vrátil
do spálne, kde ona zaliezla do postele a on si prezliekol nohavice, aj keď
v aute by ich aj tak nikto nevidel. Čo by na tom záležalo, že v ňom
sedí v pyžame?
Ria ho mlčky sledovala
s perinou vytiahnutou až k nosu, hoci jej zima rozhodne nebola. Veď
bolo leto a vonku bolo už niekoľko týždňov poriadne horúco. Napriek tomu
sa zababušila do periny, akoby v izbe mrzlo.
„Onedlho som späť,“ povedal
Nikola, keď vychádzal zo spálne.
„Dávaj si na seba pozor,“
zamumlala Ria, ktorá sa pomaly znova ponárala do sveta snov, no ešte predtým,
akoby Nikola opustil miestnosť dodala: „A nedovoľ, aby bol Andrej na Richarda
zlý.“
Vedela, že sa ich to netýka.
Táto vec bola medzi otcom a synom, ale i tak bola pokojnejšia, keď si
myslela, že Nikola to nedovolí.
„Iste,“ povedal
a v jeho hlase zachytila pobavenie, ktoré však komentovať už
nevládala, pretože ju spánok premohol a dokonca nepočula ani to, ako sa za
ním zatvorili dvere izby.
Sedeli v aute
a boli na ceste k domčeku, v ktorom býval Andrej odkedy prišiel
do ich krajiny. Richard vedľa neho zaryto mlčal a niekedy sa mu zazdalo,
že zaspáva.
„Určite ti tí chlapci nerobia
zle?“ opýtal sa po niekoľkých minútach ticha.
„Prečo by robili? Môj otec je
policajt,“ odvetil mumlavo a pozrel sa von bočným oknom.
„To ešte nič neznamená.“
„Znamená to toľko, že ma chcú
mať za kamaráta, pretože ak by na mňa aj niečo našili, čo spravili oni, otec by
ma z toho vytiahol a im by všetko prešlo.“
Nikolu jeho odpoveď
neprekvapila, ale ani trochu sa mu nepozdávala. Ak vedel, že sa s ním
kamarátia jedine kvôli tomuto, tak prečo sa s nimi stýkal? Toto rozhodne
nebolo kamarátstvo.
„A myslíš, že by tak tvoj
otec spravil?“
Richard pokrčil plecami,
akoby mu na tom ani trochu nezáležalo. „I tak nespravím nič, za čo by ma mohli
dostať do takých problémov.“
„I kvôli dnešnej vašej akcii,
by si sa mohol dostať do problémov,“ poznamenal.
„Ale aj oni. Chytil si aj ich
a ja som tam nespravil ani minule nič, len som tam stál,“ povedal
ľahostajne, čo Nikolu podráždilo, ale nič nepovedal.
To, že tam iba stál ešte neznamenalo, že nespravil nič zlé. Mladý chlapec
a takto rozmýšľa! Nuž, nepáčilo sa mu to a vážne začal uvažovať nad
tým, že o tom Andrejovi povie, hoci najskôr tak spraviť nechcel. Chcel sa
s chlapcom iba porozprávať a vysvetliť mu, že to čo robí nie je správne. Ibaže sa zdalo, že jeho
to ani trochu netrápi a na jeho slová aj tak nedá. Čudné to nebolo, ak sa
pozrel na to koľko má chlapec rokov, ale i tak to bolo otravné. Svoje
rebelské obdobie by mohol zvládať aj trochu
lepšie. Nemusel práve ničiť majetok iných, veď nepochádzal z až takej
rozhádzanej rodiny. Dobre, možno bola neúplná a jeho otec s matkou
nevychádzali, ale dávali si pozor, aby ich syn nebol svedkom ich nedorozumení –
aspoň to tvrdil Andrej a on nemal dôvod neveriť mu.
„Vieš, že mi takto nenecháš
na výber a budem musieť o tom povedať tvojmu otcovi, však?“
prehovoril po dlhej chvíli ticha, práve keď vchádzali do mesta.
Chlapec k nemu obrátil
hlavu a tvár mu padlo oranžové svetlo pouličných lámp, vedľa ktorých
prechádzali.
Nikola k nemu úkosom
pozrel. „Alebo máš iný návrh?“ spýtal sa pokojne.
„Čo odo mňa chcete?“
„Ja?“ Prekvapene k nemu
obrátil hlavu a jeho zrak na veľmi krátku chvíľu spočinul na chlapcovej
tvári, v ktorej sa zračilo podozrenie, čo v ňom vyvolalo veľmi
nepríjemný pocit. Pohľadom sa vrátil k ceste pred nimi, potom odvetil:
„Nič. Prečo by som od teba niečo mal chcieť?“
„Pretože každý niečo chce, ak má držať jazyk za zubami. Okrem toho, aj ja som
predsa vnikol na vaše územie.“
„Ja nič od teba nechcem,
nemusíš sa báť. Chcem len toľko, aby si sa takýchto činností zriekol. Máš pred
sebou ešte hodný kus z leta, to sa chceš dostávať do problémov s tými
chlapcami celý čas?“
Chlapec mu neodpovedal.
„Je to naozaj kvôli tomu, že
sa nudíš, alebo takto chceš rebelovať proti otcovi? Viem, že sa ti toto celé
nepáči a radšej by si zostal s mamou. Teda, aspoň si myslím
z toho, čo mi o tebe tvoj otec povedal,“ prehovoril, po chvíľke
ticha.
Richard stále mlčal, no
pohľad z neho nespúšťal. Prešli ďalšie dlhé minúty ticha, kým sa konečne
ozval a odvetil: „Aj, aj.“
„Hneváš sa na neho?“
„Hnevám sa na oboch. Matka ma
sem poslala len preto, lebo sa jej narodilo ďalšie dieťa a očividne už
nezniesla pohľad na mňa. Na nepodarok z predchádzajúceho manželstva. Teraz
má nového, inteligentného manžela a ich decko bude tiež také. Prečo by
teda mala ďalej strpieť vo svojom dome niekoho, kto im nikdy nebude siahať ani
len po päty? Radšej ho odošle k jeho otcovi, ako nejakú vec, aj keď ho
dlhé roky sotva videl. Nezáležalo jej na tom, že ma vytrhla z prostredia,
v ktorom som vyrastal. Bolo jej jedno, že som tam musel nechať kamarátov
a absolútne ju netrápilo, ako som sa kvôli tomu cítil, hoci som sa
s ňou snažil porozprávať. Bol som ochotný presťahovať sa na internát
a domov chodiť čo najmenej, ale odmietla. Vraj u otca mi bude lepšie.
Ale figu! Mýlila sa a to veľmi. Otec sa o mňa ani trochu nezaujíma,
len mi rozkazuje a vyhráža sa mi. Prečo by som teda mal hociktorého
z nich rešpektovať?“ vysypal nahnevane, čo Nikolu tak prekvapilo, až mu
ovisla sánka.
Iste boli to slová tínedžera,
s ktorým lomcujú hormóny a svet vidí úplne čierny
a nespravodlivý, ale v podstate... rozumel, o čom hovoril. Sám to síce nezažil, ale chápal, že
pre chlapca, ktorý prechádza zmenami i vo svojom vnútri, sú takéto vonkajšie zmeny nevítané
a stresujúce. Áno, to dokázal pochopiť.
„Keby som mohol, tak by som
sa od neho odsťahoval. Odišiel by som dokonca aj z tejto krajiny. Neznášam
ju! Neznášam ich!“
„Nemal by si byť na nich takí
zlí. Obaja ti určite chceli a ešte stále chcú len dobre, aj keď chyby
robia aj oni. Veď sú ľudia, nie sú dokonalí,“ povedal zmierlivo, aj keď vedel,
že Richardovi jeho slová sotva pomôžu.
„Sú mi ukradnutí! Radšej by
som si čo najskôr našetril dosť peňazí na to, aby som po skončení školy mohol
jednoducho vypadnúť!“ frflal chlapec, teraz sa už dívajúc na cestu pred sebou.
„To by si musel mať najskôr
nejakú prácu,“ poznamenal Nikola trochu pobavene, čo sa snažil čo najlepšie
zamaskovať. Nechcel, aby sa na neho Richard nahneval.
Chlapec si odfrkol. „Všetky
ponuky sú strašné!“ vyhlásil a on na jeho hodil letmý, spýtavý pohľad.
„Prečo? Čo by si chcel
robiť?“
„V škole nemám najlepšie
výsledky, takže si príliš vyberať nemôžem,“ zamrmlal Richard s pohľadom
zapichnutým kamsi pred seba. „Okrem toho, polovicu leta už mám za sebou, kto by
ma už teraz prijal?“
Nikola potichu zahmkal.
Nevidel problém, aby ho prijali hoc´ aj na jeden mesiac, ale nič nepovedal.
Zamyslene sa pozeral na cestu pred sebou a uvažoval, či by chlapcovi mal
navrhnúť, aby prišiel k nim. On vo firme síce trávil len málo času, ale
Ina tam bola stále a určite by sa našli nejaké menšie práce, ktoré by
mohol vykonávať. Mohol by sa pokojne pozrieť na všetky oddelenia, možno by mu
to pomohlo rozhodnúť sa v budúcnosti, kade by sa mal vybrať.
Napokon sa rozhodol, že sa ho
na to spýta. Peniaze by sa mu určite zišli, získal by o trochu väčšiu
slobodu z finančného hľadiska a možno by mohol vypomôcť aj otcovi,
keby chcel. A aspoň na štyri hodiny by bol zamestnaný a neflákal by
sa s tými mladíkmi.
„Tí chlapci sú od teba
starší, však?“
„Hej, o dva roky.“
„A oni nemajú nejakú
brigádu?“
„Netuším.“ Pokrčil plecami.
„Možno by ti mohli pomôcť
niečo nájsť,“ skonštatoval a začínal sa na seba hnevať. Netušil, prečo toľko
otáľa, ale prestávalo sa mu to páčiť. Avšak znepokojovala ho prípadná reakcia
Richarda, hoci sám netušil prečo.
Vzdychol si, jednou rukou si
prehrabol vlasy a vošiel do ulice, kde býval Richard so svojím otcom.
„Keby si chcel, mohol by si prísť na brigádu k nám do firmy,“ povedal
nakoniec a kútikom oka zachytil, ako k nemu Richard obrátil hlavu.
Zastal pred domom
a pozrel sa na chlapca. Pousmial sa nad jeho zachmúreným pohľadom, potom
povedal: „Ale nemusíš ak nechceš. Bol to len taký nápad.“
„Celkom sa mi páči,“ vyhlásil
napokon váhavo a Nikola spýtavo naklonil hlavu nabok.
„Ale?“
„Čo ak to otec nedovolí?
Podľa neho by som mal leto venovať učeniu sa a nie práci. Keď som sa
pokúšal navrhnúť mu túto tému, tak sa mu to ani trochu nepáčilo,“ vysvetlil
zamračene.
„Ani teraz sa nevenuješ
učeniu,“ poznamenal Nikola.
„Nie,“ pripustil.
„Nuž, ako chceš. Skús sa ho
opýtať, potom sa mi ozvi. A teraz choď, tvoj otec určite nebude nadšený,
že sa vraciaš v takúto hodinu.“
„Má nočnú.“ Uškrnul sa
chlapec, potom vystúpil z auta, ale ešte predtým, než zatvoril dvere,
nakukol späť a povedal: „Pouvažujem nad vašou ponukou.“
Nikola krátko prikývol.
„Dobre a už som povedal, aby si mi nevykal. Choď a dobre sa vyspi.“
Richard sa s ním
rozlúčil, potom zabuchol dvere a pobral sa do domu. Nikola ho sledoval,
kým nezmizol za dverami, potom sa aj on vydal na cestu domov. Ak si pomyslel na
to, že ho dnes čaká rodinný obed, tak ho to trochu rozladilo. Veľa spánku
rozhodne nemal a skoro ráno očakávali príchod kuchárky, ktorá obed pripraví,
pretože ani on, ani Ria nevedeli bohvieako dobre variť a ani jeden
z nich nechcel riskovať katastrofu v podobe pripáleného jedla,
poprípade rovno do tla spálenej kuchyne. I keď teda musel uznať, že Ria sa
naozaj snažila a varenie jej už šlo o trochu lepšie. Dokonca sa mu
pochválila, že doma sa vážne učí.
Tá myšlienka ho prinútila
k tichému, krátkemu smiechu. S úsmevom na perách pokračoval vo svojej
ceste domov, rozmýšľajúc, či so zásnubami neprišiel čas aj na to, aby Rii
navrhol, nech sa k nemu prisťahuje. Nechcel ju tým zaťažovať samozrejme,
ale keď si pomyslel na to, že u neho i tak trávi dosť veľa času, tak
mu pripadalo nelogické, aby bývali zvlášť. Na druhej strane, keby sa
k nemu presťahovala, tak by to mala do roboty podstatne ďalej. Nevedel sa
rozhodnúť, či by to bol správny krok. Nechcel, aby jej to celé pripadalo, akoby
ju do toho nútil. Už i tak všetko nabralo až nečakane rýchle tempo, čo sa
ich vzťahu týkalo. Nie, že by niečo ľutoval, pretože tak to nebolo, len...
možno by bolo predsa len trochu múdrejšie, keby znova spomalili. A možno
by to neskôr ľutoval. V každom prípade bol práve v tejto chvíli
príliš zmätený a unavený na to,
aby prišiel na niečo rozumné, takže to zatiaľ mienil nechať tak. Na jediné, na
čo sa teraz potreboval sústrediť bol okrem cesty obed, ktorý na nich čakal.
Ria napäto sledovala svojich
rodičov, ktorí sa o niečom veľmi živo bavili s Nikolovou mamou
a starou mamou. Nebála sa, že by spravili, či povedali niečo nevhodné. To
nie, ale i tak z toho celého bola napätá, hoci zoznámenie aj obed
prebehol v príjemnej atmosfére. To ju upokojilo natoľko, aby sa jej
prestali triasť ruky, i keď oznámenie, že sa zasnúbili ju na krátku chvíľu
poriadne vykoľajilo, všetci však boli veľmi milí a skutočne sa tešili –
aspoň jej to tak pripadalo.
Lenže jej počiatočná
nervozita sa znova vrátila, keď sa Nikola so svojím otcom pobrali von, aby sa
mohli v súkromí porozprávať. Nebála sa toho, že by Nikolu dokázal od niečoho
odhovoriť, na to mu príliš dôverovala, skôr jej robilo starosti, že sa mohli
veľmi pohádať.
Ak mala pravdu povedať, tak
Nikolov otec jej ani trochu nepripadal ako priateľský človek. Jeho pohľad bol
ostrý a náladu tiež očividne nemal príliš dobrú. Síce sa k zoznámeniu
s jej rodičmi postavil naozaj slušne a k zásnubám im tiež
zagratuloval spolu s ostatnými, i tak z neho cítila sálať akýsi
nepríjemný chlad, ktorý jej spôsoboval zimomriavky. Bola radšej, keď bol od nej
ďaleko, ale bola by ešte radšej keby tam nebol
s Nikolom.
„Nerob si starosti, určite sa
už hádajú,“ ozvala sa vedľa nej Ina, ktorá sa tam objavila ako nejaký duch,
kvôli čomu sa strhla a trochu vystrašene sa na ňu pozrela.
„Práve to by som nechcela,“
zamrmlala.
„Až sa dohádajú, tak sa aspoň
obaja upokoja a hneď bude lepšia nálada, uvidíš,“ vyhlásila, potom jej
ruka na krátku chvíľočku spočinula na Riinom pleci a odišla k svojej
mame a ostatným.
Len ťažko si dokázala
predstaviť, že by to tak bolo. Ak sa pohádajú, Nikola určite bude mať zlú
náladu a jeho otec bude tiež zrejme oveľa mrzutejší než predtým. Z úst
jej unikol tichý povzdych, zo stola, ktorý priniesli do obývačky zobrala pohár
limonády a napila sa. Pohľad jej padol na gauč, ktorý bol odtisnutý až
pred krb a teraz na ňom sedeli tri staršie ženy. Jej otec stál vedľa
svojej manželky a Ina postávala pred svojou mamou, ktorá sedela
v strede. Dopila limonádu, pohár vrátila na stôl vedľa svojho tanierika,
ktorý bol zatiaľ úplne čistý. Rozhodli sa, že po výdatnom obede sa najskôr
radšej porozprávajú a zákusok a tortu si dajú až neskôr. Ak mala byť
úprimná, tak teraz by si naozaj rada dala poriadny čokoládový rez, a hoci
jej to nepripadalo príliš vhodné, predsa len si jeden zobrala a poriadne
sa do neho zahryzla. Skupinke, ktorá sa rozprávala pri krbe, sa otočila chrbtom
a veľmi dúfala, že sa Nikola s otcom čoskoro vrátia. Potom bude
pokojnejšia aj ona, aj keď možno prinesú nepríjemnú atmosféru.
Zrazu jej na pleci pristála
ruka a ona sa strhla. Otočila hlavu a pohľad jej padol na maminu
usmievavú tvár.
„Vyľakala si ma,“ vydýchla
a do úst si napchala posledný kúsok zákusku.
„Prečo sa nepridáš
k nám?“
Ria iba mykla plecami. Nemalo
zmysel jej vysvetľovať, že čakala na svojho snúbenca a jeho otca, ktorí
tam vonku ktoviečo robili.
„Ty počúvaj, čo tento
nečakaný nápad so zásnubami? Si nebodaj tehotná?“ spýtala sa jej mama a na
tvári jej sedel úprimný úsmev.
Riu jej otázka prekvapila
a zavrtela hlavou. „Mama, prečo ti hneď ako prvé napadne, že som tehotná?“
opýtala sa trochu vyčítavo, načo tentoraz jej mama pokrčila plecami.
„Ja len tak. Nečakala som, že
sa niečo takéto stane.“
„Prečo?“ Prekvapene sa jej
zadívala do očí a ona sa pozrela kamsi nad jej hlavu.
„Nuž s Kristiánom ste
boli spolu veľmi dlho a žiadne zásnuby sa nekonali,“ poznamenala, čo Riu
trochu rozladilo. Nepotrebovala zmienku o svojom predchádzajúcom vzťahu,
ale hej, mala pravdu a ona to vedela.
„Našťastie,“ povedala. „Pozri
kam sme sa napokon dostali.“
„A myslíš si, že sa tam
s Nikolom nedostanete?“
„Som rozhodnutá nedostať sa
tam, mama,“ povedala rozhodne. Sledovala, ako si ju mama premerala
pohľadom, potom sa usmiala a krátko prikývla.
„Celkom dobrý prístup,
zlatko.“ Jemne ju pohladila po líci, potom ju chytila za ruku a zaviedla
k ostatným.
„A na kedy plánujete svadbu?“
opýtala sa Nikolova mama hneď, ako sa k nim Ria so svojou mamou pridali.
Ria odpovedať nestihla,
pretože stará dáma poznamenala: „Nikam sa netreba ponáhľať, času majú viac než
dosť.“
To ju trochu zarazilo,
pretože jej to pripadalo, akoby Nikolova stará mama mala niečo proti ich
zásnubám, ale napokon sa s tým zaoberať nechcela.
„A čo ak to budú odkladať tak
dlho, až sa svadby napokon nedožiješ?“ podpichla ju Ina, kvôli čomu Ria mala
nutkanie zasmiať sa, no nechcela starú dámu uraziť. Napriek tomu to podľa nej
Ine celkom vyšlo.
„Ina,“ zatiahla jej mama
vyčítavo a utrápene zároveň, potom všetkým venovala ospravedlňujúci úsmev.
Ininu otázku jej stará mama
nijako nekomentovala, len krátko zavrtela hlavou a radšej svoj pohľad
upriamila na Riu, ktorú z toho pochytili rozpaky celkom rovnako, ako keď
sa s ňou zoznámila na oslave narodenín jej vnúčat. Bola jej síce
sympatická a rozhodne jej nepripadala ako zlý človek, no jej pokojný,
skúmavý pohľad spôsoboval, že zakaždým znervóznela.
„Nevysvetľuj si to zle,
prosím ťa. Proti svadbe nič nemám, len by som bola rada, keby ste si boli úplne
istí. V každom prípade však svadba musí byť pred tým, ako by prišlo
dieťa,“ povedala a Ria cítila, ako jej začínajú horieť líca. „U nás
v rodine to tak robíme,“ dodala na vysvetlenie.
„Ja som si to nevšimla,“
poznamenala Ina, ktorá si odpila zo šampanského.
„Ty si iný prípad!“ odvrkla
jej stará mama, načo Ina spýtavo nadvihla jedno obočie. „Ty si celú vec nebrala
ani sčasti tak vážne ako tvoj brat.“
„To je fakt,“ vzdychla si,
potom však mykla plecami. „Ale i tak by som bola rada, keby Ria nebrala každé
tvoje slovo, ako niečo, čo sa nesmie porušiť,“ dodala a vážne sa pozrela
na Riu, ktorá ich malú výmenu názorov zvedavo sledovala.
Popravde, ona sa skôr
spoliehala na to, čo povedal Nikola, ale ani len jeho slová nebrala ako niečo
stopercentné. Hoci pravdou bolo aj to, že ju nikdy nesklamal. Napriek tomu sa
už nikým nechcela nechať príliš ovplyvňovať, toho si užila dosť
s Kristiánom.
„Takže len s rezervou,“
povedala po krátkej chvíli, potom dopila svoje šampanské, ospravedlnila sa a odišla
na toaletu.
„To dievča ma raz do hrobu
privedie,“ posťažovala sa Inina mama po jej odchode.
„Nerobte si starosti, všetci
tak občas cítime,“ povedala mama Rie s úsmevom a letmo sa pozrela na
svoju dcéru, ktorá sa na ňu trochu zachmúrene zadívala. V tom začula, ako
sa otvorili vchodové dvere a do obývačky krátko na to vstúpil Nikola
s otcom. Jej pozornosť sa hneď sústredila na nich a rozhovor jej mamy
s mamou Nikolu jednoducho zanikol kdesi v diaľke. Spýtavo sledovala
Nikolu, ktorý k nej podišiel a postavil sa vedľa nej.
„Vybavené?“ ozvala sa jeho
stará mama a venovala mu vážny pohľad.
Krátko prikývol, potom sa
letmo pozrel k svojmu otcovi, ktorý sa práve niečo vypytoval Riinho otca.
„To som rada.“ Kývla hlavou
stará dáma spokojne, potom sa pridala k rozhovoru ostatných. Raz sa
zapojila toho, ktorý viedli ženy a raz zas do toho, čo viedol jej syn
s Riiným otcom, nevenujúc viac pozornosti svojmu vnukovi a jeho
snúbenici.
A vlastne oni jej tiež
veľa pozornosti nevenovali. Ria sa uprene dívala na Nikolu, ktorý jej pohľad
pokojne opätoval. Chcela sa ho pýtať, no vedela, že na to nebol vhodný čas. Až
všetci odídu bude mať možnosť povypytovať sa ho, ale i tak bola zvedavá
a svoju zvedavosť sa jej očividne nedarilo príliš dobre maskovať. Nikola
ju zobral za ruku a pousmial sa, potom ich krátko ospravedlnil
a zaviedol ju do kuchyne.
„Tak von s tým, lebo ťa
to zožerie,“ povedal, keď za nimi zatvoril dvere a oprel sa o ne.
Ria krátko zavrtela hlavou.
„Nemyslím si, že by sme to mali teraz rozoberať.“
„Prečo? Odpoviem ti a ty
budeš mať do konca tohto zhromaždenia potom pokoj. Zopár minút prežijú aj bez
nás,“ odvetil a ona si vzdychla.
„Všetko bolo v poriadku?
Nepohádali ste sa?“ opýtala sa nakoniec, pretože v tom momente zrazu ani
sama nevedela, čo by sa mala pýtať.
„Len ako vždy, ale všetko je
v poriadku. Aspoň teda, čo sa mňa týka. Neviem, ako si svoje vyrieši Ina,“
povedal jednoducho a uškrnul sa.
„Stále trvá na tej jej
svadbe?“
Nikola sa zatváril trochu
kyslo, keď prikývol, no vzápätí povedal: „Ona sa vydávať nebude, to mi je
jasné. Vyrieši si to.“
Ria trochu váhavo na neho
pozrela, ale nakoniec kývla hlavou a viac to už nerozoberala. „A čo toto
celé? Nepripadalo mi, že by bol z toho nadšený.“
„Ani nie je, ale to je jeho
problém.“ Pokrčil plecami.
„Ani tvoja stará mama zrejme
nie je príliš šťastná z tohto tvojho kroku,“ poznamenala, načo sa on
zatváril prekvapene.
„A to berieš odkiaľ?“
„Nuž, len mi to tak pripadá.
Pred chvíľou poznamenala, že so svadbou môžeme ešte pokojne počkať, nemusíme sa
ponáhľať, lebo máme kopu času,“ odvetila, čo najľahostajnejšie, hoci sa jej
poznámka starej dámy po tej chvíli, čo odvtedy prešla, páčila stále menej.
Nikola sa zasmial
a odrazil sa od dverí. Podišiel k nej a paže si ovinul okolo jej
pása. „Stará mama je staromódna, hoci sa snaží prispôsobiť moderným časom,
preto niekedy jej slová vyznejú celkom... zaujímavo.
Nemyslela to tak, ako to vyznelo, neboj sa,“ povedal zmierlivým tónom.
Ria prikývla. „Jasné, veď ja
to nehovorím preto. Chápem. A čo mi povieš k tomu, že svadbu máme mať
ešte predtým, ako by sme mali dieťa?“ opýtala sa s úškrnom, čím mienila
celú vec odľahčiť a dať mu najavo, že to neberie zas tak vážne, ako sa mu
to možno zdalo, hoci sa jej to neľúbi.
„To je predsa jasné. Svadba
by bola v tom momente, čo by si mi povedala, že čakáme dieťa, neodkladal
by som to ani o sekundu dlhšie,“ vyhlásil vážnym tónom a trochu viac
ju zovrel vo svojom objatí.
„’Čakáme‘?“ podpichla ho hravým tónom, načo sa on krátko zamračil.
„Nič iné neprichádza do
úvahy,“ odvetil prísne, potom sa pousmial, venoval jej letmý bozk na čelo a vrátili
sa k ostatným.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára