Ria nebola práve nadšená
Nikolovým nápadom zúčastniť sa rodinnej oslavy narodenín, ale nemohla ho
odmietnuť. Napokon sama vedela, že táto chvíľa raz príde. Nebude sa môcť stále
držať v ústraní a jeho rodičov nepoznať. Ak mala byť úprimná,
poriadne ani nevedela, kto sú. Ich mamu a starú mamu videla len asi
dvakrát, keď ešte chodili do školy a na ich otca si nespomínala vôbec. To
bolo asi tak všetko. Nikdy sa s nimi nerozprávala, dokonca ani len
neprešla okolo nich, aby sa im aspoň pozdravila. Videla ich z diaľky
a bola si istá, že ony ju ani len nezaregistrovali.
V povzdychom, zaklapla
notebook a pošúchala si oči. Vykukla z kuchynky, aby zistila, či má všetko
upratané, ale v kaviarni vládla čistota a pokoj. Mali len zopár
zákazníkov, a ani tí nič nechceli. Sedeli pri stoloch, kam sa usadili, keď
prišli a potichu pracovali, alebo sa rozprávali. Pohľad jej napokon
skončil na chlapcovi, ktorý usilovne ťukal do telefónu. Na stole pred ním stál
pohár s malinovkou, ktorej sa ešte ani nedotkol. Bol to Richard
a svoje okolie očividne vôbec nevnímal. Dokonca mala pocit, že nespoznal
ani ju. Svoj pohľad totiž od telefónu neodtrhol ani len na chvíľu. Niekoľko
sekúnd uvažovala, že by k nemu prišla a trochu sa s ním porozprávala,
ale nechcela ho rušiť. Preto napokon zobrala handričku a pobrala sa ešte
raz poutierať prázdne stoly. Ešte bolo skoro, ale vedela, že onedlho sa
kaviareň naplní, alebo aspoň sa sem nahrnie viac ľudí. Plná zrejme nebude, až
také vychytené miesto to nebolo, ale nemohla sa sťažovať na to, že by sa
nudila. Možno len trochu a aj to iba ráno.
Zrazu zacinkal zvonček nad
dverami a dnu vošli štyria mladí chlapci. Pohľadom vyhľadali Richarda, ku
ktorému sa následne pobrali a usadili sa pri ňom. Ria ich chvíľu bez
pohybu sledovala, potom k nim však, aj keď trochu neochotne, prišla.
„Môžem vám niečo priniesť?“
opýtala sa, pričom sledovala, ako Richard položil mobil na stôl a napil
sa.
„Energeťák,“ odvetil jeden z mladíkov
unudene a ostatní prikývli. „Štyri, energeťáky,“ dodal.
Ria si ich ešte raz premerala
pohľadom, potom odišla. „Mohol aspoň pridať slovíčko ’prosím‘,“ skonštatovala
trochu namrzene, pretože už aj pohľad na tých mladých mužov jej jasne hovoril,
že to nie sú žiadni slušní chlapci. Piercingy na rôznych miestach na tvári,
tunely v ušiach, tetovanie na predlaktí. Nuž, naozaj nevyzerali, ako
chlapci, ktorí by sa chystali byť nejakým prínosom pre spoločnosť. Ale nechcela
ich len tak súdiť, a tak sa nad tým dlhšie ani nezamýšľala, aj keď ich
správanie ju trochu napajedilo. Väčšina zákazníkov bola naozaj slušná, poznali
slová prosím aj ďakujem, a ani raz sa jej nezdalo, že by z nich niekto
mohol narobiť väčšie problémy. Až na týchto chlapcov. S povzdychom
položila štyri energetické nápoje na tácku a vrátila sa k nim.
„Červený Monster, nemáte?“
opýtal sa ďalší zo skupinky, keď ju uvideli, kvôli čomu sa zamračila.
„Bohužiaľ, máme len tento
jeden druh,“ povedala a chystala sa položiť plechovky na stôl, ale bola
zarazená slovami chlapca, ktorý si nápoje objednal.
„Tak nám prineste Pepsi.“
Ria mala sto chutí prevrátiť
očami, ale miesto toho sa pousmiala. „Iste,“ povedala, potom sa otočila
a vrátila sa za pult. Zhlboka dýchajúc, odložila energetické nápoje
a na tácku položila to, čo si mladíci objednali, aj s pohármi.
Vrátila sa k stolu, položila nápoje, potom sa spýtala, či im môže ešte
niečo priniesť, a keď odmietli, tak sa vrátila za pult.
Nepáčili sa jej.
A rozhodne si myslela, že by sa s nimi Richard stýkať nemal. Ale,
nebola to jej vec. Snáď jeho otec vie o tom, s kým sa jeho syn
kamaráti. Bokom sa oprela o pult a sledovala tú malú skupinku. Boli
stále hlasnejší, no zdalo sa, že Richard sa príliš nezapája. Uvažovala, načo sa
s nimi vôbec baví, ak sa v ich prítomnosti takto stiahne. Mladíci sa
smiali, rozprávali nejaké historky, ktoré boli pre ostatných hostí, ktorí ich
počuli zrejme skôr zarážajúce, než vtipné, a predvádzali rôzne pohyby,
ktoré Ria nevedela k čomu priradiť.
Napokon, keď videla, že sa
hostia ich smerom dívajú pobúrene a dokonca aj muž, ktorý usilovne písal
na počítači od chvíle, čo prišiel do kaviarne a objednal si kávu
a koláč, prestal ťukať do klávesnice a pootočil k nim hlavu,
rozhodla sa, že skupinku upozorní, na to, že rušia ostatných. Nečakala od nich,
aby šepkali, len aby sa trochu krotili a znížili hlas.
„Prepáčte, ale mohli by ste
sa trochu utíšiť? Ostatní hostia sa začínajú sťažovať,“ povedala, keď
k nim prišla, hoci to nebola celkom pravda. Nikto k nej so sťažnosťou
neprišiel, ale videla, ako sa na ňu pozreli, keď pri nich prechádzala.
V ich očiach bolo jasne vidieť tichú prosbu.
„Nevidel som, že by ste tu
mali upozornenie, že sa tu nemôže rozprávať,“ podotkol blonďavý chlapec
s úškrnom na tvári. Z jeho nosa visel nechutne veľký piercing
a trblietal sa v slnečných lúčoch, ktoré dopadali cez okno práve na
neho.
„Rozprávať sa tu samozrejme môže,
ale trochu tichšie.“
„Sú tu obmedzené decibely?“
Ria prevrátila očami. Vedela,
že tento rozhovor nikam nevedie a ona ich nemôže prinútiť k tomu, aby
boli tichšie, ale nechcela ani to, aby odišli zákazníci, ktorí tam boli už pred
nimi.
„Ja vás len prosím o to,
aby ste brali ohľad aj na ostatných zákazníkov, ktorí sú tu.“
„Kým tu nemáte obmedzenia,
tak ma ostatní zákazníci netrápia,“ mykol plecami a viac pozornosti jej
nevenoval. A ona sa viac ani nezdržiavala. Vrátila sa k pultu, odkiaľ
sledovala, ako sa znova rozrečnili a počúvala ako ich hlasy napĺňajú
kaviareň. Ruky si prekrížila na prsiach a načúvala prihlúplym historkám
o veľkých hrdinstvách, ktoré
vykonali. Všetky sa týkali buď niečoho zlého, či nezákonného. Boli na seba
očividne hrdí, aj keď to neboli veci, ktorými by sa hocikto s trochou
sebaúcty a zdravého rozumu pýšil.
Po jednom veľkom výbuchu
smiechu sa postavil pán od svojho počítača a podišiel k nim
s rovnakou prosbou, akou za nimi bola aj Ria. Požiadal ich pokojne
a bez jedinej výčitky, či pobúrenia v hlase. Znel náhodou veľmi
zmierlivo a ústretovo.
Ria ich ostražito sledovala,
pretože videla, ako sa na tvári mladíkov objavilo znechutenie, ba hnev. Nie že
by sa mali kvôli niečomu hnevať na toho pána. To ju nahnevalo a už sa
naťahovala za mobilom, že zavolá na políciu, ale nemala prečo. Nikoho
neohrozovali a to, že boli hluční za bieleho dňa nebolo tiež trestné.
I keď možno by mohli schytať upozornenie.
„My ti tiež nevravíme, aby si
ťukal tichšie!“ vyhŕkol tmavovlasý chlapec s obrovským tunelom v uchu.
Pán tichým hlasom povedal niekoľko slov, ktoré však Ria nezachytila, pretože
naozaj uvažovala nad tým, že zavolá na políciu. Kútikom oka videla, ako muž
položil dlaň na plece jedného z mladíkov, čo však bola očividne chyba,
pretože dotyčný vyskočil zo stoličky a pána od seba odsotil. Ten narazil
do stoličky, ktorá zarachotila a prevrátila sa. Ria sa strhla
a rýchlymi krokmi prišla k mužovi.
„Ste v poriadku?“
spýtala sa, načo sa on krátko zasmial a prikývol.
„Nič sa nestalo.“
„Chlapci, ak hneď neodídete,
zavolám policajtov,“ povedala vážne a pohľad zabodla do očí mladíka, ktorý
muža drgol. Stále bez pohybu stál a v očiach sa mu zračila zlosť. Keď
však Ria spomenula policajtov, na tvári sa mu objavil úškrn.
„Myslíte si, že sa vás bojím?
Polícii poviem, že ma obťažoval, pedofil jeden!“ vyhŕkol posmešne, načo Ria
nadvihla obočia.
„Nezdá sa mi, že by si bol
dieťaťom a všetci dosvedčia, že ti ruku položil na plece len preto, aby si
sa upokojil.“
„Rišo! Zavolaj fotrovi!“
nariadil Richardovi mladý muž, čo Riu prinútilo trochu sa uškrnúť.
„Takže pre toto,“ vydýchla
a zavrtela hlavou. „Neunúvaj sa, zavolám mu ja,“ povedala pobavene
a telefón vytiahla z vrecka zástery. Za ten krátky čas, kým sa telefón
ocitol v jej ruke, videla, ako sa na tvárach mladíkov vystriedalo
prekvapenie, zdesenie a rezignácia. Dokonca aj na tvári Richarda, ktorý
však žiadne problémy nerobil.
„Tu máš!“ skríkol tmavovlasý chlapec
a hodil po nej bankovku, ktorou zrejme mienil zaplatiť za nápoje. Tá
pomaly klesla Rii pred nohy, no ona sa o ňu nestarala. Svoj pohľad
venovala stále skupinke, ktorá sa náhlivo zbierala na odchod.
„Možno sa ešte stretneme,“
šepol s úškrnom na tvári jej smerom blondiak, no ona mykla plecami.
„Prajem vám pekný deň,“
rozlúčila sa, a keď sa za nimi zatvorili dvere, otočila sa k ostatným
zákazníkom. „Ospravedlňujem sa vám za problémy. Vaše objednávky pôjdu na účet
podniku,“ povedala, zdvihla peniaze a odišla do kuchynky.
V podstate bola so sebou
spokojná, aj keď teda nemusela objednávky hostí, ktorí tam boli dať na účet
podniku, aby sa im ospravedlnila a v podstate to ani len neplánovala.
Chlapec jej tam zrejme nechtiac nechal nesprávnu bankovku a plánovala ňou
zaplatiť aj za ostatné objednávky. Tým podnik o nič nepríde, a ak aj
bude musieť niečo doložiť zo svojho, bude to len minimum.
No, trochu sa jej nepáčilo,
že si mladý dovolil poznamenať, že sa ešte možno stretnú, a tak si sama
pre seba s odfrknutím zamrmlala: „Hádam si len nemyslí, že sa ich bojím.“
Upravil zložky, ktoré mal na
stole a pomaly ich posunul na kraj, aby mu nezavadzali. Potom myšou klikol na
súbor prevzatý z e-mailu. Pred ním sa za niekoľko sekúnd objavil zoznam
desiatok ďalších súborov. Mal medzi nimi nájsť a vytlačiť tie, ktoré si od
neho vyžiadala Ina, a hoci boli súbory zoradené chronologicky, ani
najmenej sa mu do toho nechcelo. Netušil, či za to mohla tá dlhá prestávka,
ktorú mal v neprítomnosti šéfky, či niečo iné, ale rozbiehalo sa mu naozaj
ťažko. Na prácu sa nevedel sústrediť, myšlienky mu neustále odbiehali jedným,
či druhým smerom. Bolo to rušivé a hnevalo ho to. Už len kvôli tomu, lebo
ak sa v práci nevedel sústrediť, robotu musel zobrať domov a dokončiť
ju tam. A veru si vedel svoj víkend predstaviť aj trochu inak, než
s nosom zaboreným do kopy dokumentov. Ale bola to jeho vina a to si
veľmi dobre uvedomoval.
S povzdychom sa oprel
o operadlo pohovky, na ktorej sedel a pošúchal si oči. Nemal na to
náladu, lenže na druhej strane, nemal nič na pláne. Ina mu nechala víkend úplne
voľný a jemu sa zdalo, že ho čoskoro z pozície osobného asistenta
prepustí. To by mu ani nevadilo, lenže trpko si uvedomoval, že bez tej práce
bude mať moc prázdne dni. Priateľov
síce mal, ale väčšina z nich mala rodinu a stretávali sa len zriedkavo.
Jemu samému sa do baru chodiť nechcelo, pretože sa tam odrazu cítil ako nejaký
lúzer. Stále mu chýbala Ria, a čím ďalej, tým viac si uvedomoval, že hoci
jeho správanie a postoj k nej nebol vždy správny, niekde hlboko
v srdci boli jeho city k nej skutočne
úprimné, lenže on sa celé roky musel správať ako nejaký blbec, až to
napokon nevydržala a odišla od neho. To by ho možno ani len tak veľmi
neštvalo, ale fakt, že skončila v náručí toho, nad ktorým kedysi dávno
zvíťazil v tomto boji, ho
neskutočne škrel.
Nuž áno, on bol na seba
naozaj dlhé roky pyšný za to, že Nikolu porazil
a on napokon odišiel. Napĺňalo ho to takou spokojnosťou a hrdosťou,
že si vôbec, ani len raz neuvedomil, že nad ním nikdy nevyhral. Boj sa totiž ani len nezačal. Ustúpil, nebojoval, odišiel. Až teraz mu začínalo skutočne
svitať a často sa prichytil pri tom, že sa za svoje vtedajšie myšlienky
a hrdosť hanbil. To ho potom nahnevalo, pretože sa vo svojich očiach nemal prečo hanbiť. Nikdy ho nemal rád,
a keby sa medzi nimi aj nejaký boj o Riu odohral, bol si istý, že by
zvíťazil. Napokon bol slaboch a Ria k nemu bola milá len preto, lebo
ho ľutovala a chcela mu pomôcť. Tá myšlienka na jeho tvári stále vyvolala
znechutený výraz. Teraz skutočne nechápal, prečo mu chcela pomôcť, ale vtedy mu
to pripadalo ešte rozkošné. Vtedy ešte nevnímal Nikolov život tak, ako po
toľkých rokoch, ktoré strávil štúdiom a prácou, aby vyžil. Vtedy mu
pohodlie ešte nezávidel. Možno len
obdivoval. Pod ochrannými krídlami svojich rodičov, ktorí mu všetko zabezpečovali
a nič mu nechýbalo, nebral bohatstvo jeho rodiny ako niečo, čo by mu mal
závidieť. To prišlo až neskôr a odvtedy sa jeho postoj k Nikolovi
naklonil trochu viac na tú negatívnu stranu, hoci mu nijako neublížil.
So zastonaním sa postavil
a poriadne sa ponaťahoval. Mal stŕpnuté celé telo od toľkého sedenia, tak
sa rozhodol, že sa prejde. V pláne mal zájsť ku kaviarni, kde robila Ria.
Odkedy mu vynadala a za dôvod ich rozchodu označila práve jeho, ju
nevidel. Ani za ňou ísť nechcel. Ešte si úplne všetko nestihol urovnať
v hlave, a preto sa ani len nevynorilo nič, kvôli čomu by za ňou mohol
chcieť ísť. Popravde, po jej krutých slovách sa v ňom niečo zlomilo. Niečo
sa zmenilo. Už sa na to celé nedíval tak, ako predtým. Jej odmietnutie bolo
jasné a jemu pomaly dochádzalo, že naozaj neexistuje nič, čo by v tej
chvíli mohol spraviť, aby sa k nemu vrátila. To ho nemálo bolelo, ale
miesto bolesti pomaly začínalo zaberať čosi nové. Nejaký zvláštny pokoj, ktorý
ho nútil danú situáciu prijať a viac netlačiť na niečo, čo nemá šancu.
Áno, už pochopil, že nemá šancu. Nebol síce spokojný, no dal sa na ústup
s myšlienkou, že až nadíde čas, tak Riu znova vyhľadá a porozpráva sa
s ňou, ale už nie tak, ako to bolo naposledy. Bude to úplne inak.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára