Nesvoja vošla do svojej izby,
aby sa prezliekla na rodinnú oslavu narodenín Nikolu a Iny. Čím bližšie
bola hodina, keď mali vyraziť, tým bola nervóznejšia a ruky sa jej každou
sekundou triasli viac a viac. Zrazu to celé nepovažovala za najlepší nápad
– samozrejme, nie že by to niekedy za dobrý nápad považovala. Popravde, radšej
by bola, keby Nikolove narodeniny oslávili s kamarátmi, či len oni dvaja,
ale toto... Nuž, rodinná oslava bola v jej očiach veľmi formálna, z čoho jej bolo nevoľno.
Lenže pozvanie prijala
a nechcela Nikolovi narodeninový deň kaziť tým, že by mu nevyhovela. Okrem
toho si uvedomovala, že mal pravdu – bol najvyšší čas zoznámiť sa s jeho
rodinou. Iste, neboli spolu zas tak veľmi dlho, aspoň nie oficiálne, ale ak
mala byť úprimná, práve v tejto chvíli si bola úplne istá tým, že s ním chce zostať. Nemala teda prečo
odkladať takúto vec.
Horko-ťažko si pozapínala
gombíky na tenkej, krémovej blúzke z hladkého saténu s viazankou na
chrbte. K tomu mala v pláne dať si elegantné nohavice, no vonku bolo
príliš veľké teplo a napokon sa rozhodla dať si priliehavú sukňu po
kolená. Tak trochu mala pocit, že to prehnala, ale pred matkou a starou
matkou svojho priateľa sa prvýkrát rozhodne nechcela ukázať ako nejaký trhan.
Obula si lodičky na vysokých opätkoch, potom sa obzrela v zrkadle. Vlasy
mala rozpustené a trochu zvlnené, na tvári mala len veľmi jemný mejkap.
Vyzerala, akoby šla na nejaký pracovný pohovor. Teda možno až na tú sukňu,
ktorú by si tam rozhodne nezobrala. Možno by si vybrala aj inú blúzku...
Z úst sa jej vydralo
nespokojné vrčanie, ktoré vzbudilo pozornosť jej rodičov. Tí sa nachádzali
v kuchyni a ona stála v obývačke pred zrkadlom.
„Čo sa stalo?“ opýtala sa jej
mama vychádzajúc z kuchyne s prekvapeným výrazom na tvári.
„Vyzerám strašne!“ vyhŕkla
Ria a svoj odraz v zrkadle prebodla škaredým pohľadom.
„Prečo? Náhodou vyzeráš veľmi
elegantne,“ poznamenala jej mama, ktorá k nej prešla a postavila sa
za ňu.
Ria zafňukala, rezignovane
rozhodila rukami a zúfalo sa pozerala na svoj odraz, ktorý sa jej čím
ďalej, tým menej páčil. Ozvalo sa tiché klopanie a všetci spozorneli.
„Dorazil Nikola,“
skonštatoval jej otec a šiel otvoriť dvere.
Ria sa vydesene pozrela
najskôr k dverám obývačky, potom na svoju mamu, až jej pohľad skončil na
vlastnom odraze v zrkadle.
„Dobrý večer,“ začula Nikolov
hlas, ktorý spôsobil, že sa strhla a o nič sa nestarajúc, vbehla do
svojej izby. Zabuchla za sebou dvere a oprela sa o ne chrbtom.
Z obývačky počula tichú
konverzáciu svojich rodičov a Nikolu, ktorá však po udivenom skonštatovaní
jej matky, že netuší, čo sa s ňou porobilo, aj skončila
a v miestnosti vedľa jej izby nastalo ticho. To bolo prerušené až jemným
zaklopaním na dvere za jej chrbtom.
„Nemôžeme to zrušiť?“ opýtala
sa ufňukane, pretože veľmi dobre vedela kto za nimi stojí.
Pocítila, ako dotyčný
zatlačil na dvere a ona napokon ustúpila. Do jej izby vošiel Nikola.
Zastal tesne pri pootvorených dverách a obdivne si ju premeral pohľadom,
v ktorom však ihrali pobavené iskričky.
Ria ich chvíľu sledovala,
potom ale sklonila hlavu a vzdychla si. „Asi nie, čo?“
„Nevidím dôvod, aby sme tam
nešli,“ odvetil pobaveným hlasom a natiahol k nej ruku.
„Ja však vidím hneď
niekoľko,“ zašomrala nespokojne.
„Ja však nevidím ani jeden,“ vyhlásil a so stále
natiahnutou rukou k nej spravil maličký krôčik.
Ria mu svoju ruku vložila do
dlane a pristúpila tesne pred neho. Pozrela sa mu do očí a nesmelo sa
pousmiala. „Nie je to prehnané?“ spýtala sa s povzdychom.
„Ani trochu,“ povedal vážne,
no iba šeptom. „Vyzeráš nádherne.“
„Nespravím ti hanbu, ak
pôjdem takto?“
„Určite nie.“ Usmial sa
povzbudivo a druhú ruku si položil na jej líce. „Ani keby si šla len
v teplákoch a nejakom tričku by som sa za teba rozhodne nemal prečo
hanbiť.“
Zatvárila sa zarazene, no jej
srdce poskočilo a následne sa rozbúchalo o trochu rýchlejšie. Jeho
slová ju upokojili, potešili, aj pobavili, hoci to na sebe nedala znať. Na jej
tvári totiž sedel trochu karhavý výraz.
„Nedívaj sa na mňa tak,“
povedal so smiechom a paže si ovinul okolo jej pása. „ Ja by som ťa
považoval za krásnu, aj keby si na sebe mala vrece.“
„Lenže tu ide o názor
tvojej rodiny.“
Mykol plecami. „Mne na ňom
nezáleží.“
„Čo keby ti nedovolili byť so
mnou kvôli tomu, že som na nich nespravila dobrý dojem? Určite by ťa dokázali
prehovoriť, aby si ma nechal,“ povedala, načo sa on zamračil a nesúhlasne
zavrtel hlavou.
„Nedokázali by to, ani keby
sa na hlavu postavili. Ale ak chceš istotu, do ktorej by už nemali ako
zasiahnuť, tak...“ Jednu ruku si strčil do vrecka nohavíc, odkiaľ následne
vytiahol malú, bordovú škatuľku. Ria zalapala po dychu a vyjavene
zažmurkala najskôr na škatuľku, potom na neho. Jej prekvapenie však po sekunde
vystriedal úsmev, hoci jej srdce šlo z hrude vyskočiť.
„Nemyslím si, že by ich
zastavilo hocičo, keby si mysleli, že nie som pre teba vhodná.“
„Jedno je v mojej rodine
fixné, nech už je akákoľvek,“ povedal potichu a otvoril škatuľku,
v ktorej sa v mdlom svetle izby zaleskla obrúčka. „Nikdy u nás
neboli zrušené žiadne zásnuby a nikdy sa nikto z našej rodiny nerozviedol,
ani keď vzťahy medzi manželmi boli veľmi zlé. Zostali spolu až dokonca.“
Ria iba bez pohybu stála
a dívala sa do jeho očí, ktoré jej teraz pripadali tak veľmi vážne, ako
ešte nikdy. Nebola si celkom istá, či je to pravda, alebo sa ju len snaží
upokojiť a uistiť. I keď to by bolo rozhodne dosť prehnané, keby mal
so sebou prsteň iba preto.
„To teraz naozaj?“ opýtala sa
šeptom, načo nevinne naklonil hlavu trochu nabok.
„Prečo nie? Nechceš?“
Ria prudko zavrtela hlavou,
až ju z toho trochu rozbolel krk. „Nejde o to, len... prečo si mal so
sebou práve dnes tú škatuľku?“ opýtala sa zvedavo, pričom pohľadom znova
zablúdila k obrúčke na čiernom zamate.
„Už ju nejaký čas nosím so
sebou skoro všade,“ odvetil, pričom vybral prsteň zo škatuľky.
Ria sledovala jeho prsty,
medzi ktorými ju držal a jej pohľad klesol na jeho druhú ruku, až vtedy,
keď pocítila dotyk na tej svojej. Pomaly ju zdvihol, no predtým, než by hocičo
spravil, zarazil sa. Pocítila jeho spýtavý pohľad na sebe a zacítila aj
isté zaváhanie z jeho strany, tak zdvihla pohľad a zadívala sa mu
priamo do očí.
„Súhlasíš?“ opýtal sa.
Trochu nesvoja prestúpila
z jednej nohy na druhú, a hoci to tak celkom nechcela, no predsa na
zlomok sekundy zaváhala a odtrhla od neho svoj zrak. Bol to však len letmý
okamih, ktorý si ani nevšimol, aspoň teda dúfala. Keď sa jej oči znova stretli
s tými jeho vážnymi, aj keď trochu vystrašenými, v ktorých sa však
zračilo očakávanie, krátko prikývla.
„Áno, prosím,“ zašepkala,
hoci to vyznelo divne ešte aj pre ňu.
Nikola sa zasmial na
prstenník jej natiahol obrúčku. Následne si jej ruku nadvihol k perám
a na hánky jej vtisol božtek. Naskočili jej zimomriavky, no spravila
k nemu ešte jeden krok. Už stála úplne blízko neho. Cez tenučkú látku
svojej blúzky cítila teplo jeho tela a zatúžila sa k nemu pritúliť čo
najviac. Vyslobodila si teda ruku z tej jeho a objala ho okolo pása,
pričom si tvár zaborila do jeho krku. Vdýchla jeho príjemnú, sviežu vôňu
a usmiala sa. Cítila, ako sa jeho paže ovinuli okolo nej a pritisol
si ju k sebe. Do vlasov jej vtisol pusu, načo sa ona od neho trochu
odtiahla a krátko, jemne ho pobozkala. Bola naozaj šťastná, aj keď sa to
celé stalo nečakane a možno aj trochu skôr, než by čakala. Ale ľutovať to
nemienila ani na chvíľu, pretože už dávno poznala svoje city a vedela, že
s ním vážne chce byť.
Cítila, ako jej bozk opätuje
a dokonca stále náruživejšie, až sa od nej napokon odtiahol
a odvrátil hlavu. Na tvári mu sedel úsmev a z hrdla mu unikol
krátky smiech.„Mali by sme ísť,“ povedal, i keď mu v hlase zaznela aj
istá dávka nespokojnosti.
Ria iba zahmkala
a usmiala sa. „Mali.“
„Ešte oznámime tvojim
rodičom, že sme sa zasnúbili? Alebo tvojich a mojich najskôr pozveme
a povieme im to vtedy? I keď, asi som mal ísť najskôr za tvojím otcom
a požiadať ho o tvoju ruku,“ zamýšľal sa, začo mu Ria uštedrila
buchnát do ramena.
„V žiadnom prípade
a povieme im to neskôr. Spoločný obed, či večera by bol celkom dobrý
nápad, aspoň by sa aj zoznámili,“ povedala a upravila si blúzku, ktorá sa
jej trochu pokrčila, keď si ju k sebe Nikola silno tisol.
Zachmúrene ju sledoval, ako
sa upravila, načo sa na neho spýtavo pozrela. „Ani nevieš s akým nadšením
by som ti zruinoval ten outfit, ale to by sme už zrejme nikam nešli
a tvoji rodičia... nuž, možno by začuli niečo, čo...“
Ria sykla a medzi
obočiami sa jej objavila malá vráska. Napadla jej noc, ktorú spolu strávili
v jej izbe a veru to bolo rozhodne zaujímavé.
„A ešte stále ma bolí ten tvoj hryzanec,“ posťažoval
sa po chvíli, avšak vzápätí sa uškrnul, preplietol si s ňou prsty
a vybrali sa na narodeninovú večeru, z ktorej Ria mala žalúdok
v jednej hrči odkedy ju na ňu pozval. Ešte predtým však, ako vyšli
z izby, neodpustila si a poštipla ho do ramena. Do tváre jej kvôli
jeho slovám vstúpila a červeň a to bolo to posledné, po čom práve
v tej chvíli túžila. Aj tak vedela veľmi dobre, že pred jeho matkou
a starou mamou bude celá červená od nervozity, nepotrebovala, aby bola
červená už predtým, než vôbec vyrazia.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára