Ina sa zobudila na vyzváňanie
telefónu, položeného na nočnom stolíku pri posteli. Nevedela koľko je hodín,
ale mala pocit, akoby bola ešte noc. Neunúvajúc sa otvoriť oči, natiahla ruku
k stolíku, kde nahmatala dobiedzavý telefón, potom bez toho, aby čo
i len na maličkú škáročku otvorila oči, podráždene prijala hovor.
„Prosím,“ zachrčala nie práve
priateľsky, hľadajúc nejakú pohodlnú polohu, v ktorej bude môcť zaspať
hneď, ako ten otravný telefón šmarí kamsi do kúta izby.
„Kde máš brata?“ opýtal sa podráždený hlas na druhej strane linky
a ona spozornela.
„Otec?“
„Prečo mi nedvíha telefón?“
„Netuším, kde je a čo
robí,“ znela jej odpoveď, ktorá nebola o nič menej podráždená, než otázky
jej otca. Odkiaľ asi tak mala vedieť kde Nikola je a čo vôbec robí, ak mu
nedvíha mobil. Ona spala a popravde, radšej by bola stále vo svete snov,
než by viedla tento bezvýznamný rozhovor. Už z prvej otázky jej totiž bolo
jasné, že jej otec sa nemieni baviť o tom, o čo by mala záujem ona,
a tak sa ani len nesnažila upútať jeho pozornosť.
„Tak mi ho nájdi!“ vyhŕkol panovačne, akoby Ina skutočne mohla za
to, že ho nevie kontaktovať. To ju nahnevalo a z postele vyskočila
tak prudko, ako nejaká pružina.
„Nie som jeho sluha,“ odvrkla
a prstami si prehrabla vlasy. Prešla k oknu a roztiahla ťažké,
hrubé závesy, ktoré v jej izbe vytvorili dokonalú tmu aj počas dňa. Vtedy
zistila, že je už zrejme neskoré ráno, ale stále sa neunúvala pozrieť sa na
hodiny visiace na stene.
„O tri dni prídem domov,“ oznámil jej, potom zložil.
Ina otrávene odhodila telefón
na posteľ a znova si prehrabla vlasy. O tri dni... zase nestihne ich
narodeniny. Ale to by ani nebolo také čudné, napokon posledné štyri roky ich
ani raz nestihol. Akoby ani len nevedel, že ich vôbec majú. Čo sa to s ním
porobilo? Nebýval takýto a k nej sa takto rozhodne nikdy nesprával.
Vždy bola pre neho jeho drahou princezničkou.
Zaškrípala zubami, keď sa
v jej mysli znova objavili jeho panovačné slová a tvár sa jej
skrivila do akejsi posmešnej grimasy, ktorá však bola plná trpkosti. Znechutená
celým telefonátom, ktorý ju z príjemného spánku tak kruto vytrhol
a ešte aj nahneval, si cez seba prehodila župan, potom sa vybrala na
prízemie. Na schodisku stretla svoju mamu, ktorá mala práve namierené za ňou.
„Dobré ráno,“ zamrmlala
namrzene.
„Stalo sa niečo?“ opýtala sa
jej mama, aj keď bolo až nad slnko jasnejšie, že sa niečo úplne isto stalo.
„Volal otec,“ odvetila
a hodila rukou, čím chcela naznačiť, že to ďalej rozoberať nechce, ale
ľútosť v matkinej tvári ju zarazila. Nevídala ju tváriť sa takto. Niečo jej našepkávalo, že ľútosť,
ktorá sa objavila na jej tvári, nebola vyvolaná len tým, že jej dcéra má zlú
náladu kvôli telefonátu. Bolo to akosi iné a dosť nepríjemné.
„Mrzí ma to.“
Ina spozornela a prižmúrila
oči. Rozhodne bolo za jej vyhlásením a výrazom aj niečo iné. Niečo, o čom nevie a celkom určite sa jej to
nebude ani najmenej páčiť. „Čo ťa
mrzí?“
„Otec ti nevolal preto, lebo
sa mu podarilo dohodnúť ten sobáš?“ opýtala sa prekvapene, načo Ine doslovne
ovisla sánka.
„Aký sobáš?“
„Nič som nepovedala,“
povedala rýchlo jej mama a zvrtla sa na päte tak prudko, až skoro spadla
zo schodov. Ráznymi krokmi sa vybrala dole a Ina, hoci trochu omeškaná, sa
rýchlo vydala za ňou.
No, nie. Toto len tak nenechá. Dúfala, že je to len nejaký vtip. Niečo, čo
zle pochopila buď ona, alebo jej mama. Bolo jej jedno, aj keby kvôli tomu
vyzerala ako idiot, ale chcela, aby
to bol nejaký omyl. Čo to ten jej otec v tom zahraničí stváral?!
„Počkaj, počkaj!“ Schmatla ju
lem blúzky, ktorú jej tým trochu vytiahla spod sukne. „Prepáč,“ dodala, keď jej
mama zastala a trochu zachmúrene sa na ňu pozrela. „Čo si to vravela? Aký
sobáš?“ opýtala sa, sledujúc, ako si žena pred ňou zapráva blúzku. Nuž, ich
mama si na takéto veci potrpela. Bola vždy dokonale upravená a neznášala,
keď jej niekto svojím konaním tento stav
kazil. Nestrpela to ani pri svojich deťoch, čo im v detstve prinieslo
zopár horúcich chvíľ.
„Nie je mojou úlohou ťa
o tom informovať,“ odvetila, otočila sa a pokračovala vo svojej
ceste.
Ina šla za ňou. Nemala
v pláne ju len tak pustiť. Vošla za ňou do kuchyne, kde ju mlčky
sledovala, ako hovorí s kuchárkou, potom za ňou šla do obývačky, kde dve
mladé slúžky upratovali, nasledovala ju aj do pracovne, kde však narazila aj na
svoju starú mamu, a tak zatvoriac za sebou dvere miestnosti, napokon
prehovorila: „Takže ešte raz. Aká svadba?“
Touto otázkou na seba upútala
pozornosť aj svojej starej mamy, ktorá si ju s nadvihnutým obočím
premerala a následne svoj pohľad preniesla na jej mamu, ktorá si vzdychla
a otočila sa obom chrbtom.
„Nie je našou povinnosťou ťa
informovať ohľadom tejto veci,“ povedala jej stará mama a táto odpoveď ju
už skutočne vytočila.
„Toto som už raz počula!“
vyhŕkla nahnevane a oprela sa o dvere, čím zahatila obom ženám cestu
von. „Nezaujíma ma koho to bol nápad a koho je to povinnosť. Chcem vedieť,
čo sa deje, inak tu spravím taký cirkus, že sa z toho nespamätáte,“
zavrčala, a hoci svoje slová myslela vážne, bola si vedomá toho, že s vyhrážkami
aj tak nič nedosiahne.
„Pochop, Ina, že toto naozaj
nie je záležitosť, do ktorej by sme mohli niečo hovoriť. Vieme o nej len
toľko, koľko nám bolo prezradené a to je šeredne málo na to, aby sme ti
mohli poskytnúť odpovede na tvoje prípadné otázky,“ vyhlásila stará dáma.
„Nebudem sa pýtať, len mi
povedzte čo viete. Ostatné si zistím od osoby, ktorá je za toto zodpovedná.“
„Vieme len toľko, že sa tvoj
otec už niekoľko týždňov snaží uzavrieť výhodnú zmluvu s...“
„K veci,“ prerušila starú
mamu Ina, začo si od nej vyslúžila nespokojný pohľad, ale prešla k téme.
„Chce ťa vydať za princa, čím
by uzavrel veľmi výhodný obchod pre našu firmu. Sobáš navrhol pred pár dňami
a predvčerom ponuku prijali.“
„Nie. Nie. Nie. Nie.“ Vrtela
neveriacky hlavou Ina. „To, že som bola vychovaná ako nejaká princezná ešte
neznamená, že ňou skutočne chcem aj byť!
Čo to do otca vošlo? Odkedy je mu prednejší zisk, než šťastie svojho dieťaťa?!“
vyhŕkla, načo sa jej mama krátko, no trpko zasmiala.
„Srdiečko, o svojom
otcovi vieš rovnako málo, ako my o tejto záležitosti,“ vyhlásila a po
dlhých minútach sa k nej prvýkrát otočila. „Mal svoje plány pre jedného aj
druhého už od okamihu vášho narodenia. Nie, nikdy vám nechcel zle, nie je
predsa zlý človek a ľúbi vás, len... po
svojom.“
„No, počkať. Aj Nikola má
niekoho dohodnutého?“
„Nie a obávam sa, že
kvôli nemu sa jeho plány nebudú môcť uskutočniť tak, ako si to naplánoval,“
povedala jej stará mama, pričom pomaly zavrtela hlavou.
„Takže len mne by chcel
takýmto spôsobom hovoriť do života? V ktorom období to žije?! Ja nie som
tovar, ktorý môže hocikomu len tak predať!“
vyhŕkla a slová starej dámy sa k nej dostali len tak akosi nejasne.
Bola až príliš vykoľajená z toho, že by ju jej vlastný otec takto predal kvôli zisku! Aj jej predsa záleží
na ich podniku, ale takéto čosi by nikdy v živote nespravila. Nie! Ani by
si na takéto niečo nepomyslela!
„A vôbec, ako si môže nejaký
princ myslieť, že sa vydám za neho len preto, lebo tak rozhodli dvaja mužskí?!“
„Je to taká krajina.“
„Rovno hárem nechce?!“
„Možno má aj ten,“ povedala
jej stará mama a mykla plecami.
„Nie. Tak toto nie. Ak sa
tohto plánu okamžite nezriekne, tak ma už v živote nikdy neuvidíte
a viete, že to spravím!“
„Najskôr sa upokoj. Všetko sa
vyrieši. Popravde, ja s týmto celým nesúhlasím o nič menej ako ty,“
povedala potichu jej mama a spravila jej smerom niekoľko krokov.
„A čo ty?“ spýtala sa,
upriamiac svoj pohľad na starú dámu za stolom.
„Viem pochopiť aj jeho, ale
nemyslím si, že jeho plány vyjdú,“ odvetila, čo Inu trochu upokojilo, ale nie
dosť na to, aby z pracovne napokon nevyletela ako riadená strela
a nezatresla za sebou dvere tak silno, až skoro vypadli aj s rámom.
Na stole zavibroval telefón.
Displej oznamoval, že mu volá sestra, tak hovor prijal, aj keď si nebol istý,
že by tak mal spraviť.
„Prosím?“
„Ako si dovoľuješ nezdvíhať otcovi mobil? Kde vlastne si? Čo si zase
spravil? Ak sa mi dostaneš pod ruky, tak ťa zaživa stiahnem z kože! Kvôli
tebe vykrikuje a prikazuje mne, a ešte mi aj ráno kazí! Prečo sú muži
takéto hnusné mulice, ktoré sa nemienia pohnúť z miesta a radšej
budú...“ vykrikovala Ina a Nikola z jej slov pochopil asi toľko,
že aj jej volal otec a hľadal jeho. A že jej pokazil ráno. Toho sa
dovtípil už vtedy, keď na neho hneď začala kričať. Lenže tam niť stratil
a svoju pozornosť zamieril späť na to, čo robil, kým mu nezavolala sestra.
Jej slová jednoducho ignoroval a radšej ďalej klikal na rôzne ponuky
v najnovšej verzii programu, ktorú kedysi používal na kreslenie.
Hneď ráno svoj počítač, ktorý
dovtedy ležal starostlivo zabalený na povale, zniesol a znova zapojil.
Skontroloval ho a spokojne zistil, že stále funguje tak ako má, aj keď
teda nebol profesionálom, ktorý by to vedel presne zistiť, zatiaľ mu to však
stačilo. Keby sa niečo pokazilo, zaobstará si nový. Okrem toho vedel pracovať
aj na notebooku, aj keď to robil len veľmi nerád. Ale dočasne by to vydržal.
„Nikola!“ okríkla ho Ina a on sa až v tejto chvíli znova
spamätal.
„Hm?“
„Ty ma vôbec nepočúvaš a pritom je to veľmi vážna téma!“
Pustil myš a oprel sa
o vysoké operadlo stoličky. Pošúchal si oči a spýtal sa: „A čo také?“
„Vravím, že ma nepočúvaš! Doma si? Idem k tebe, v tomto dome
momentálne nevydržím ani o minútu dlhšie!“ vyhŕkla, potom zložila.
Nikola si vzdychol. Nuž, aj
tak sa nedozvedel, čo vytočilo Inu hneď na ráno tak veľmi, že mu vynadala cez
telefón, avšak čoskoro sa to celkom iste dozvie. A keďže ho už aj tak
vyrušila, tak vytočil aj otcove číslo. I tak, keď príde Ina, zrejme bude
mať po dobrej nálade, tak prečo ju neprijať rovno s takou, aká bude, až
bude odchádzať?
„Volal si mi?“ opýtal sa
hneď, ako jeho hovor prijali a vtedy sa začala ďalšia várka kriku.
S telefónom odtiahnutým
od ucha, pokojne čakal, kým otec prestane kričať, potom si mobil priložil späť
k uchu. „Zaujímavé, že všetci sa ti vždy vedia dovolať, len ja nie,“
podotkol mierne podráždený jeho tónom, ktorý bol vyslovene útočný. Ani trochu
sa mu to nepáčilo.
Toto jeho vyhlásenie
nasledoval ďalší výbuch, ktorý ho prinútil odtiahnuť telefón od seba. Položil
ho na stôl a dal na reproduktory, pričom ho však stíšil na minimum. Tento
výbuch trval asi dve minúty, počas ktorých on len sedel s rukami pevne
skríženými na hrudi a netrpezlivo dupkal nohou. Nuž zdalo sa, že Inu
prijme s naozaj pošramotenou náladou, ale čo už. Nemusí mať zlú náladu
stále len ona.
„Kedy to ideš domov?
O tri dni? To si nemohol veci zariadiť tak, aby si aspoň raz za čas stihol
aj narodeniny svojich detí?“ opýtal sa mračiac sa pred seba, aj keď mu na tomto
jednom ani trochu nezáležalo. Boli totiž ľudia, s ktorými svoje narodeniny
trávil rozhodne radšej, než s ním. Na druhej strane ešte aj minulý rok
videl, že Ine na tom záleží, a hoci to nedala na sebe znať, predsa jej
v očiach zachytil akýsi záblesk sklamania, keď tam s nimi ich otec
nebol, pretože mal súrne stretnutie.
Keď krik muža na druhej
strane linky ustal, vzal do ruky mobil a chladným tónom povedal:
„Porozprávame sa o tom až dorazíš domov.“ Potom jednoducho zložil. Bol to
síce manéver, ktorý používal jeho
otec, ale teraz sa to zišlo aj jemu. Nechcel ho už viac počúvať.
Telefón hodil späť na stôl,
potom sa postavil a pobral sa do kuchyne, kde si mal v pláne uvariť
poriadne silnú kávu, ale na polceste sa rozhodol inak, a predsa len sa
vrátil po telefón. Vytočil Riine číslo a čakal, kým jeho hovor prijme. Len
nedávno od nej odišiel, ale jeho momentálna nálada sa naozaj začínala prepadať
až k bodu mrazu, hoci len pred niekoľkými minútami sa cítil veľmi príjemne. Dúfal teda, že krátky
rozhovor s ňou mu aspoň trochu pomôže.
„Čo by si rád?“ zdvihla, čo ho pobavilo.
„Len som chcel počuť tvoj
hlas,“ odvetil, načo ona na druhej strane zamľaskala jazykom.
„Nie, že sa z teba stane nejaká papuča.“
„To nikdy.“
„To rada počujem. Stalo sa niečo?“ opýtala sa.
„Len rodinné veci.
A inak, zabudol som ti povedať, že zajtra máme narodeninovú večeru, tak sa
priprav, pretože ideš so mnou,“ oznámil jej s úškrnom, uvažujúc nad
včerajšími udalosťami.
„Prečo?“ spýtala sa a v hlase jej zachytil akési
zdesenie, ktoré ho pobavilo ešte viac.
„Prečo nie? Chcem, aby si sa
zoznámila s mojou rodinou. Je to zlé? Tvoji rodičia tiež vedia, že sme
spolu a poznajú ma. Nemôžem tým mojim donekonečna odopierať tú česť
spoznať ťa.“
„Nehnevaj ma!“ vyhŕkla Ria popudene, čo Nikolu rozosmialo.
„To som nemal v pláne,
prepáč mi. Ale aj tak si pozvaná a pozvanie prijmeš.“
„Na tvojom mieste by som si nebol taký istý,“ naťahovala ho
otrávene a on zvážnel. Naozaj nemal v pláne nijako jej pokaziť deň,
nevyžíval sa v tom, ak bola namrzená a nahnevaná.
„Chceš, aby som o to
žobral?“
Na druhej strane nastalo
ticho, potom počul, ako si Ria vzdychla. „Si
strašný.“
„Ďakujem za takýto krásny
kompliment. Tak prídeš?“
„A mám na výber? Veď si mi oznámil, že pozvanie prijmem.“
„Vždy máš na výber, ja som ťa
len trochu chcel podpichnúť. Ak nechceš, vôbec nemusíš prísť, ale potešila by
si ma tým. A som si istý, že aj moju mamu a starú mamu. Sú na teba
zvedavé,“ povedal zmierlivo a pery sa mu roztiahli do úsmevu.
„Takéto mi ani nehovor, znervózňuješ ma tým. Prečo by mali byť na mňa
zvedavé?“ opýtala sa a Nikola v jej hlase zachytil rozpačitý tón.
„Na ich mieste by som bol
tiež zvedavý na partnera svojho dieťaťa. Ty nie?“
„To je trochu iné. Teraz nie som na mieste rodiča, ale na mieste toho
partnera ich dieťaťa a ver mi, že je to veľmi nepríjemné, ak niekto
zahlási, že ’sú na teba zvedavé‘. Čo ak sa im nebudem ľúbiť?“
„To bude ich osobný problém.
Ja som ten, čo je s tebou vo vzťahu, nie ony,“ odvetil, pričom pokrčil
plecami a potláčal smiech, pretože Riina otázka znela tak nevinne
a ustarane, akoby na názore jeho
rodičov skutočne záležalo. Lenže v jeho očiach bol ich názor úplne
zanedbateľný. Síce vedel, prečo na tom Rii záležalo, sám bol rád, že si
s jej rodičmi celkom rozumel. Bolo pochopiteľné, že aj ona by si rada
rozumela s tými jeho. „Neboj sa, budeš sa im páčiť,“ dodal po krátkej
chvíli chlácholivo, načo si Ria na druhej strane vzdychla.
„V poriadku, ale zodpovednosť je tvoja, ak to bude inak,“
upozornila ho a on sa zasmial.
„Iste, iste. Keby to tak
bolo, tak ťa chytím a utečiem s tebou do ďalekej krajiny, kde nás
nikdy nenájdu a ty o nich už nikdy v živote nebudeš musieť ani
len počuť, nie ešte ich nedajbože vidieť,“ vyhlásil, čo Riu rozosmialo a Nikolu
jej smiech zalial šťastím.
„Blázon. Tak dobre, večer mi podrobne povieš, čo sa odo mňa vyžaduje na
takejto vznešenej oslave, aby som sa príliš nestrápnila.“
Nikola prevrátil očami
a chcel jej povedať, že ich oslavy sa neodlišujú ničím od osláv
hociktorých iných ľudí, ale práve vtedy sa ozvalo klopanie a on sa trochu
neochotne pobral k dverám, aby svojej sestre otvoril.
„Nerob si žiadne starosti, bude
to len večera, nič výnimočné. Teraz budem musieť končiť, Ina dorazila,“ povedal
a pustil dnu sestru, ktorá si ho s grimasou na tvári premerala,
prešla vedľa neho a vošla do obývačky.
Nikola ju nasledoval, pričom
sa rozlúčil s Riou, potom zložil a zvedavo sa pozrel na svoju sestru,
ktorá sa hodila na pohovku, prekrížila si nohy a čakala, kým sa ako prvý
ozve on, aj keď to bola ona, kto v podstate vpadol do jeho domu.
„Tak, čo ťa sem privádza?“
opýtal sa nakoniec stále stojac kúsok od stolíka.
„Náš otec sa zbláznil,“
vyhlásila ostro, načo on nadvihol obočia.
Nebolo to pre neho nič nové,
ale Ina sa k nemu predsa len stavala trochu inak ako on. „Prinesiem ti
niečo na pitie? Jedlo? Alebo rovno niečo na upokojenie?“
„Už som sa stihla celkom
upokojiť, keď som vynadala chlapcovi, ktorý prechádzal cez prechod, keď
svietila červená a skoro som ho zrazila. Ale niečo sladké by si mi mohol
priniesť,“ odvetila s povzdychom.
„Jedlo či nápoj sladký?“
opýtal sa, ale odpoveď aj tak vedel, a tak už vchádzal do kuchyne, keď
prišla sestrina odpoveď, že jedno aj druhé.
Pousmial sa, keď vyberal zo
skrinky v kuchyni tabuľku bielej čokolády, ktorú mala Ina najradšej, hoci
sladké nejedla tak často. Väčšinou ju chúťky pochytili, keď bola nahnevaná, ale
aj to sa jej podarilo mnohokrát odolať. Očividne otec ju nahneval dosť na to,
aby na svoje rozhodnutie jesť čo najmenej sladkého momentálne kašlala.
Pod pazuchu si capol fľašu
koly, do jednej ruky vzal pohár, do druhej čokoládu a vrátil sa
k svojej sestre, ktorá sa mračila pred seba s pažami pevne
prekríženými na prsiach. Nikole sa ten pohľad nepáčil, chcel ju znova
vrátiť do reality, a tak sotva spravil zopár krokov v obývačke,
vyhŕkol: „Chytaj!“ Hodil čokoládu sestriným smerom, ktorá na jeho prekvapenie
reagovala dosť pohotovo a tabuľka čokolády jej pristála medzi dlaňami.
„Nie si moc dobrý hostiteľ,“
skonštatovala, ale čokoládu už otvárala.
„A ty zas nie si moc dobrý
hosť,“ odvetil, položil pohár na stôl a nalial jej malinovku. „A teraz mi
povedz, čím ťa otec tak vytočil, že si mi cez telefón skoro hlavu odhryzla,“
vzdychol si a klesol do kresla oproti nej.
Ina si napchala niekoľko
kociek čokolády do úst, ktoré mračiac sa požula a prehltla. Až potom sa
ozvala: „Vedel si o tom, že ma chce len
tak vydať?“
Jeho obočia znova vyleteli do
výšky, aj keď nemohol povedať, že by bol prekvapený tým, čo mu povedala. Skôr
ho prekvapilo, že o tom vie. Ak mal pravdu povedať, otec sa mu o tom
zmienil, keď obhajoval svoje rozhodnutie nepustiť ho preč z firmy, ešte
kedysi dávno. Vtedy sa mu zdalo, že jeho otec sa v tom celom príliš
vyžíva, a tak si zaumienil jeho plány jednoducho zničiť. Už vtedy vedel,
že on jeho pozíciu nechce a vedel aj to, že jeho sestra by príležitosť
rozhodne neodmietla. A zrejme by sa na tú úlohu aj viac hodila. Alebo by
v tom našla šťastie skôr než on.
„Mám povedať pravdu, či
klamať?“ ozval sa po chvíli. Ina odtrhla svoj pohľad od čokolády, z ktorej
si práve kúsok odlomila a podozrievavo si ho premerala.
„Vedel si o tom, čo?“
Prikývol. „Vedel, ale len
toľko, že to má v pláne. Ale neber to príliš vážne. Niečo plánovať
a niečo aj spraviť sú dve
rozdielne veci.“
Ina si odfrkla. „Tebe sa to
ľahko hovorí, nie teba chcú vydať za nejakého úchyla, dokonca ti ani nemienia
predpísať, koho si máš zobrať za ženu!“ vyhŕkla urazene.
„Ani tebe ho nenanútia, nerob
si starosti.“
„Prečo si si tým taký istý?“
opýtala sa s podozrením v hlase.
„Pretože potom nebude mať
nikoho z rodiny vo vedení, ak on odíde,“ vyhlásil a mykol pritom
plecami.
Jeho sestra si ho prižmúrenými
očami premerala a trochu váhavo povedala: „Veď by si tam bol ty.“
„Nebol. Nemienim prevziať
otcove miesto a nemienim pracovať vo firme. Stačili mi tieto uplynulé
roky. Budeš to tam musieť prevziať ty, ak otec nebude chcieť, aby ho odtiaľ
pracovníci pohrebného ústavu napokon museli v rakve zobrať.“
„Počkať! Otec sa môže
k robote stavať takto, pretože má nás dvoch. Ak ty odídeš a ja
prevezmem jeho miesto, budem na všetko sama!“
„Tak niekoho prijmeš, Ina, to
už nebude mať pod palcom otec, ale ty,“
vzdychol si, keď na neho Ina uprela trochu vystrašený pohľad.
„Pravda,“ zamumlala a do
úst si napchala ďalšiu čokoládu. „A čo máš v pláne ty, ak odídeš
z firmy?“
Mykol plecami. „Budem robiť
to, čo ma bude baviť.“
„Super. Ja budem drieť
a ty si budeš užívať život. Poteší takáto vyhliadka,“ poznamenala, no na
tvári sa jej objavil úškrn.
„Nepopieraj, že ty sa vo
svojej práci vyžívaš. Ja nie a ty to vieš.“
„Ale si v nej dobrý.“
„Čo na tom záleží, ak ma
nebaví? Chcem robiť niečo iné. Začnem niečím malým, a potom sa uvidí, kde
skončím. Keby som nechcel, aj tak by som nemusel do konca života robiť.“
Ina zahmkala. „No dobre. Ale
vieš, je mi to divné, že si sa takto rozhodol práve teraz. Prinútilo ťa k tomu niečo konkrétne?“ vyzvedala a Nikola vedel veľmi dobre kam tým
mieri, pretože jej výraz mu to prezrádzal pomerne jasne.
„Už som to plánoval dlho,“
odvetil vyhýbavo, ale pravdivo. Naozaj to plánoval už dlhšie.
„Nevšimla som si to.“
„Ani si si to všimnúť
nemala.“
„A nemôže za to náhodou to,
že si vo vzťahu? Nie je to niečo také malé?“
„Nie je to nič malé. A keby aj bolo, nemyslíš si,
že takýto krok by možno nebol práve najlepší nápad?“
„Keby si nemal kopu peňazí,
tak by nebol, to je fakt,“ vyhlásila a pokrčila plecami. „Ale ty si v tomto
ohľade žiadne starosti robiť nemusíš.“
„Nie, Ina. Darya, rozhodne
nie je tehotná,“ povedal s povzdychom, a hoci mal na jazyku, že on
len tak nikoho nezvykne dostať do druhého stavu, radšej mlčal, pretože si bol
istý tým, že by to jeho sestre spôsobilo bolesť.
„Ale chcel by si?“ dobiedzala,
načo sa on zachmúril a natiahol sa za čokoládou, ktorá ležala na stole. To
sa Ine očividne príliš nepozdávalo, pretože brata capla po ruke a na tvári
sa mu objavila grimasa. No, áno. Ina si svoje chránila, hlavne ak šlo o čokoládu v tých zriedkavých
prípadoch, keď nejakú jedla.
„Neodpovedal si mi,“
upozornila ho a on si trochu otrávene potiahol lem trička pri krku. Zrazu
mal pocit, že ho škrtí, ale nebol to najlepší nápad, pretože Inin pohľad čosi
upútalo a vstala.
Nikola ju sledoval, ako
k nemu pomalými krokmi podišla a zastala vedľa kresla. Uprel na ňu
svoje oči, v ktorých sa zračila zvedavosť. Ona mu opätovala pohľad, aj keď
v jej očiach žiarili pobavené iskričky.
„Tak?“ dobiedzala stále
a on sa trochu nesvoj zahniezdil. Chcel vstať, ale nedovolila mu to,
pretože mu položila dlaň na plece a stlačila ho späť do kresla.
Už i tak bol
v rozpakoch, aj keď odpoveď na jej otázku bola jednoznačná, i tak sa
mu nepáčilo, že takto dobiedzala a pýtala sa na takéto veci. Nútilo ho to
totiž znova uvažovať nad tým, čo bolo ešte pred malou chvíľou také jasné ako
slnko na nebi. Znova prehodnocovať celú otázku, aj keď vedel, že na to ešte neprišiel čas.
„Nie, Ina, momentálne by som
sa ešte naozaj nechcel stať otcom,“ odvetil nakoniec, načo mu Ina ukazovákom zašla
za lem trička a potiahla ho svojím smerom, čím odhalila časť jeho pleca,
na ktorom sa jasne vynímala stopa po uhryznutí.
„No, napriek tomu sa zdá, že
vôbec nezaháľate,“ poznamenala, pustila jeho tričko a vrátila sa
k pohovke. „Ale nikdy som netušila, že inklinuješ k takýmto praktikám,“ dodala, keď si sadla
a Nikolu zaliali rozpaky.
Cítil, že mu horí celá tvár,
hoci to už bolo naozaj dávno, čo také niečo cítil a naozaj si začínal myslieť,
že ho už nikto ničím nebude môcť dostať do takých rozpakov, aby tú hnusnú
páľavu musel znova pocítiť. Očividne sa mýlil a jeho sestra ešte stále
mala spôsoby, ktorými u neho takéto pocity dokázala za zlomok sekundy
vyvolať. A možno si za to mohol sám, nemal sa babrať so svojím tričkom. Ina
sa na neho naširoko, spokojne usmievala a jemu chvíľu trvalo, kým sa
dostal do stavu, keď mohol aspoň sčasti vyhlásiť, že to celé zvládne celkom pokojne.
Z úst mu unikol
povzdych, pošúchal si stále horiacu tvár a prehrabol si vlasy. Potom sa
pozrel na sestru, ktorá sa tvárila veľmi spokojne a pobavene. Jej zlá
nálada akoby nikdy ani neexistovala. „Teraz by som ťa najradšej z kože
stiahol,“ povedal napokon potichu a ona s úškrnom mykla plecami.
Očividne sa výborne bavila a popravde, jej veselosť sa aj napriek všetkému
začínala pomaly, v malilinkých dávkach prenášať aj na neho.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára